Postava Cyrila Blaža (1970) je osobitou vizuálnou jednotkou mladej postkonceptuálnej orientácie, ktorá bola „nasadená“ na slovenskej scéne v priebehu minulého desaťročia. Ešte počas štúdií na VŠVU v Bratislave (1988–94) v spolupráci s Borisom Ondreičkom a Stanom Dančiakom ml. vytvorili voľné zoskupenie BLONDIAK, kde si vzájomne prehadzovali horúci zemiak nápadov, gegov a slovných hračiek (výstavy v Bratislave v rokoch 1991, 1994 a 1996). Nasledoval rad pozvaní na domáce a zahraničné výstavné projekty, ktoré overili jeho výtvarný potenciál – Zwischen Objekt und Installation, MAO Dortmund 1992; Blue Fire (3. bienále mladého umenia), GHMP Praha 1999; Mladé mäso-(ne)zlá krv, GS 26 Ostrava 2000; Check Slovakia!, NBK Berlín 2004; 2. pražské bienále, Praha 2005 a pod.
Prekódováva staré znaky, zmnožuje ich v slobodnej hre a rád vytvára nové, kde uplatňuje ostrovtip, iróniu a následné rozostrenie významov. Jeho vizuálne skeče, žartovné scénky a úlety pôsobia ako úderník v puške, ktorý len malým zaklepnutím odpáli výbušnú zmes. Často nastoľuje banálne a absurdné situácie hybridnej povahy.

C. Blažo často „vykorisťuje“ staré ilustrácie a reprodukcie z kníh a magazínov, ťaží z vlastnej podomovej zberne starej vizuality bez špeciálnej väzby k času jej vzniku. Z tohto retro- a repro-archívu prináša mix výtvarných aforizmov, nemiestnych poznámok, naivných i pikantných humoresiek, kde prevláda zábavná hra, skratka a idiotsky inteligentný humor. Z hŕby antikvárnych kníh a starožitných časopisov 70.–80. rokov vykosťuje samé dobré „špeky“.

V tejto výtvarnej post-produkcii je dôležitý moment samotného výberu a novej artikulácie znaku, využívanie „medzery“ v známom kultúrnom  texte. Kríženie obrázkov a ideí, ich paradoxné vyznenie – to je priestor pre jeho šibalské skeče a úderné smeče. To „volá bLondýn“, známy hit-breaker, čo pracuje s rukami vo vreckách. Rieši veci so širokým ozbrojujúcim úsmevom a heslom kľuďasa „však, vieš ako (to myslím)“. Prináša riešenia jednoduché ako Kolumbove vajcia, nevinné ako Evine jebloko. Zabývaný vo svojej zapratanej panelákovej jaskyni podomácky vyrába „kráľovstvo ničnerobenia“ – niečo medzi breughelovskou Zemou peciválov a malevičovskou Chválou lenivosti. Uplatňuje pritom celistvý alko-holistický prístup, kde krížom slamu preložiť je už záslužný čin. Čo nápad, to veľký blockbastard.