Rožňavčan Dávid Baffi (1980) je jednou z najvýraznejších osobností súčasnej slovenskej maľby. Patrí k predstaviteľom skupiny tzv. csudaiovcov, ktorí spoluvytvárali podobu slovenského umenia po roku 2000. Viacerí absolventi štúdia v IV. ateliéri maľby prof. Ivana Csudaia na VŠVU z rokov 2005 – 2009 sú už dnes považovaní za „klasikov súčasnej mladej maľby, ktorých tvorba spoluformuje aktuálne trendy a indikuje ďaľšie smerovanie umeleckého diania.
Študoval odborné spracovanie keramiky a porcelánu na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach, potom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od ukončenia štúdia stihol absolvovať viacero samostatných i kolektívnych výstav na Slovensku i v blízkom zahraničí, získať niekoľko ocenení a zarezonovať v umeleckom svete ako výrazný a perspektívny hlas súčasnej slovenskej maľby.
Baffi vo svojom umeleckom programe neustále hľadá vlastnú definíciu hraníc abstrakcie, v rámci ktorej sú preňho východiskovými štruktúry hmoty, vlastnosti farieb a modelovacie schopnosti svetla, prenášané do vizuálneho jazyka maľby. Každé zviditeľnené gesto jeho tvorivého procesu tlmočí výsledok racionálnej maliarskej analýzy.
Formálne kvality obrazov odkazujú k modernistickej tradícii gestickej maľby – k spontánnemu a ráciom neriadenému maliarskemu prejavu. Pri bližšom preskúmaní však odhaľujú svoj zásadný rozmer – premyslené komponovanie farieb a tvarov a odsledovateľné stopy interakcií hmoty v čase a priestore, pripomínajúce až animačné fázovanie pohybu.
Jeho kompozície sa dajú nazvať „choreografiami“ ťahov štetca, pohybov, ktoré vedú k silnému vizuálnemu efektu prelínania a prerastania rovín a tvarov v priestore (väčšinou) veľkorozmerného plátna.
Každý z Baffiho obrazov má svoj pôvod v konkrétnom vizuálnom zážitku, ktorý je následne modifikovaný prostredníctvom počítačovej grafiky a (alebo) upravený autorským zásahom pri prenášaní na plátno. Predloha sa analyticky rozpadáva do fragmentov, roviny sa prekrývajú a znovu spájajú v nových útvaroch. Autor v rámci malieb divákovi poskytuje malé náznaky, body cielene priťahujúce pohľad, ktoré sám nazýva „šperkami“. Prostredníctvom nich umožňuje divákovým očiam zachytiť pôvodný tvar a rozvinúť ho vo vlastnej imaginácii.
Vytrvalá a hlboko zaujatá maliarska tvorba Dávida Baffiho prešla od „takmer humoristicky odľahčených, ironizujúcich kompozícií, až po nepredmetné vizuálne kompozície najmladšieho dáta“. Po ideovo-koncepčnej stránke stále pokračuje vo svojom individuálnom a dosiaľ nevyčerpanom bádaní – v zameriavaní sa na možnosti ťahu štetca a účinky obrazovej štruktúry, a tiež dôležité objavovanie a kultivovanie stále nových a nových obrazových priestorov.
Tvorba Dávida Baffiho patrí medzi najinovatívnejšie a najvýraznejšie príklady súčasnej slovenskej maľby. Narába s vlastnou definíciou abstrakcie, kde sú východiskové vlastnosti štruktúr hmoty, farieb a svetla prenášané do vizuálneho jazyka „ortodoxnej“ maľby. V jedinom geste, „monostope“ jeho tvorivého procesu, tlmočí výsledok vlastnej maliarskej analýzy. Kompozície odkazujúce k tradícii gestickej maľby, spontánnemu maliarskemu prejavu, však po bližšom preskúmaní odhaľujú svoj tretí rozmer – presné štrukturovanie, fázovanie, stopy interakcií hmoty v čase a priestore.
Baffiho abstraktné diela možno dávať do súvisu s gestickou maľbou, avšak jeho maliarske gesto a ťah štetcom pôsobia oproti úplnej spontánnosti a vyhrotenej expresivite gestickej alebo akčnej maľby premyslenejšie. Jeho abstraktné kompozície sa vyznačujú vyváženosťou. Zdanlivo chaotické farebné štruktúry sú komponované tak, že vytvárajú na obraze akési vizuálne jadro, ktorým môže byť bod, farebná línia, škvrna alebo plocha, a vďaka ktorému pôsobí dielo harmonicky. Tematická neurčenosť či jednoduchosť abstraktnej farebnej kompozície zároveň dávajú divákovi možnosť vychutnať si pôžitok z „čistej“ maľby.
