Unikátnu výstavu súčasnej fotografie Hommage Martinovi Martinčekovi/Pocta Martinovi Martinčekovi si bude môcť verejnosť pozrieť v Kasárňach/Kulturparku, v budove Bravo od 19. júna do 31. augusta. Prezentuje súčasnú fotografiu v dielach 32 autorov, vrátane dokumentačných záberov Martina Martinčeka (1913-2004) zo zbierok Liptovskej galérie P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši a vzácne dokumentárne záznamy o Martinčekovi z archívu Ľuba Stacha. Súčasťou expozície je projekcia „Veľká noc – pocta Martinčekovi“ z tvorivej dielne Katedry fotografie a nových médií VŠVU Bratislava z roku 2007.
Tento velikán slovenskej fotografie bol človek, ktorý stál na počiatku tvorby fotografického umenia na Slovensku. Fotografa a krajinkára mnohí nazývali básnikom medzi fotografmi. Jeho tvorba bola inšpirovaná predovšetkým prostými ľuďmi a prírodou rodného Liptova.
„Výstava reflektuje niekoľko žánrových okruhov v dielach súčasných fotografov bez generačnej príbuznosti, ktorí sa pripojili k výzve pri zostavovaní projektu. Sú to autori, ktorí sa za posledných 20 rokov podieľali na činnosti Domu fotografie, ako aj mladá, nastupujúca generácia, ktorej vybrané diela priamo korešpondujú s Martinčekovým odkazom. Výstava komentuje jednotlivé vystavené diela, ako aj stanovisko k Martinčekovmu dielu. Výstavný „príbeh“ sa formuje v niekoľkých nosných okruhoch, kde sa fotografie dostávajú do žánrových dialógov,“ uviedla kurátorka Lucia Benická.
Dokumentárnu fotografiu v tradičnom ponímaní, niekedy s nenápadnými presahmi do konceptu a experimentu, prezentujú diela fotografov: Andrej Bán, Andrej Balco, Pavol Breier, Andrej Barla, Alan Hyža, Daniela Kapráľová, Martin Kollár, Martin Marenčín, Boris Németh, Jozef Ondzik, Jaro Sýkora a Jindra Štreit. Ku konceptuálnemu dokumentu, príbehovosti a experimentu môžeme zaradiť práce autorov, ako sú Petra Bošanská, Petra Cepková, Jana Hojstričová, Dominika Jackuljaková, Jakub Jančo, Martin Kleibl, Jozef Sedlák, Ľubo Stacho a Monika Stacho. Osobitnú časť výstavy tvoria fotografie inscenované, hlavne z diel autorov „slovenskej novej vlny“: Robo Kočan, Pavel Pecha, Miro Švolík, Kamil Varga a Peter Župník. Prepojenie s abstrakciou, výtvarným i surreálnym odkazom nájdeme v dielach Jozefa Česlu, Jana Hrnčiarika, Ruda Prekopa a Hely Šiškovej. Manipulovaná a „čistá“ krajina s odkazom na Martinčekove zobrazenie Liptova a hôr je prezentovaná v prácach Martina Črepa a Vlada Eliáša.
Výber reprodukcií z fotografií M. Martinčeka sú ojedinelé diela s vysokým humánnym posolstvom o ľuďoch, krajine a živote na Liptove, v ktorých nachádzame paralely vo vystavovaných dielach súčasných fotografov. V ucelených tematických okruhoch, prepájaných unikátnymi fotografickými dielami sa stávame súčasťou tvorivého dialógu medzi minulosťou a prítomnosťou.
„Martinčekove dokumentárne kvality obrazu pretrvávajú v tvorbe súčasných fotografov v rôznych podobách. Hoci to dnes už častokrát nie je hlboko ľudské a naratívne rozprávanie o živote čistých a jednoduchých ľudí, stále je vo fotografii túžba po poznaní človeka, jeho vnútra a prežívania. Aj keď dnes viac konceptuálne či postmoderne, stále sú Martinčekove odkazy čitateľné v záberoch zobrazujúcich ľudskú blízkosť a konečnosť, prácu človeka, hodnoty dnešnej doby versus pravé hodnoty, radosť a smútok, narodenie a smrť,“ vyjadrila svoj postoj v texte jedna z vystavujúcich autoriek Petra Cepková.
Martin Martinček
Narodil sa v Liptovskom Petri. Detstvo prežil na Spiši a v Šariši. Po maturite na reálnom gymnáziu v Prešove vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Po druhej svetovej vojne sa spolupodieľal na vytváraní a fungovaní štátnych orgánov – Povereníctva spravodlivosti a financií i Slovenskej národnej rady (SNR). Po februári 1948 čelil falošným obvineniam a bol nútený stiahnuť sa z verejného života. V roku 1951 odišiel do Liptovského Mikuláša, kde pracoval ako bagrista v tehelni, potom na slepačej farme a v Komunálnych službách. Koncom 50. rokov 20. storočia sa podieľal na zriadení Múzea Janka Kráľa a stal sa jeho riaditeľom.
Túžba fotografovať ho prenasledovala od detstva. Keď mal štrnásť rokov, nosil cestujúcim zo stanice kufre, aby si bez vedomia rodičov skôr nasporil na kúpu sľúbeného fotoaparátu. Počas štúdií práv i neskôr po skončení vojny už ako šéf úradu Predsedníctva Slovenskej národnej rady musel kúpu fotoaparátu niekoľkokrát odložiť. Idey sa však nevzdal. Svoj fotoaparát držal v ruke až v roku 1957 a odvtedy ho už nepustil. Ako profesionálny fotograf začal pracovať až vo veku 48 rokov. Napriek tomu podľa niektorých odborníkov vytvoril dielo, aké nemá v slovenskej fotografii obdobu.
Vydal viaceré publikácie ako napríklad Nezbadaný svet s veršmi Laca Novomeského alebo Vám patrí úcta, Svetlá vo vlnách, Vrchári, Hora, Chvála vody či Čas slnka. Na troch obrazovo textových publikáciách spolupracoval s básnikom Milanom Rúfusom: Ľudia v horách, Kolíska a Báseň o Kriváni. Martinčekove fotografie inšpirovali Dušana Hanáka k nakrúteniu celovečerného dokumentárneho filmu Obrazy starého sveta, ktorý patrí k najúspešnejším a najoceňovanejším slovenským filmom. Sú to nevšedné snímky všedných ľudí. Príbehy stolára Mateja Špitku, ktorý sa priznáva, ako sedem dní bojoval s veľkým strachom, pokým sa dozvedel výsledok lekárskeho vyšetrenia, príbeh košikára Martina Dutku, ktorého po smrti manželky priviedla späť do života jeho sestra, či rozhovory o živote a smrti s Adamom Kurom, ktorého osud pripravil takmer o všetko. Nikdy sa však nezabudol predstaviť: „Ja som Adam, človek.“
Ako jedinému fotografovi mu v roku 1998 udelili Cenu Martina Benku. Za celoživotné dielo mu v roku 2003 prezident Slovenskej republiky udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. stupňa. Bol aj nositeľom medzinárodného titulu Excelencia FIAP.
V zahraničí si všimli už Martinčekovu prvú publikáciu Nezbadaný svet. Snímky zverejnili v roku 1962 v britských The Times a v nasledujúcom období aj v ďalších svetových novinách a časopisoch. V tom čase bol známejší v zahraničí než doma. Jeho fotografie vystavovali v Metropolitan Museum v New Yorku a v iných centrách výtvarného umenia. Podľa Martinčeka kniha Nezbadaný svet zrejme spôsobila rozruch tým, že pred ním i po ňom mnohí fotografovali prírodu, ale nikto nevytvoril z tejto osnovy také rozsiahle obrazové cykly.
Chodil fotografovať do lesa, často zavítal medzi drevorubačov. “Jedného rána zrezali strom a zrazu som zbadal na reze obraz človeka,” spomína Martinček v katalógu k výstave v SNG v roku 2000. “Drevorubači totiž pracovali jednoručnou motorovou pílou. Keď narazili na suky, píla sa zatriasla. Rez teda niesol stopy po drobných skokoch píly. Slnko svietilo šikmo a drobučké čiary, spôsobené pílou, vytvorili portrét človeka. Veľmi ma to zaujalo. Osemnásť mesiacov som chodil po horách a hľadal stopy na zrezaných stromoch, práve tak aj v korunách stopy času – dažďa, snehu, tepla, chladu, ktorými sa podpisoval na stromoch.”
Vernisáž výstavy, ktorú pripravila spoločnosť K13 – Košické kultúrne centrá v spolupráci s Domom fotografie v Liptovskom Mikuláši a s Galériou umelcov Spiša, sa uskutoční 19. júna o 18. hodine.
