Koncert Filmová hudba v klavírnom prevedení v Kunsthalle/Hale umenia v nedeľu večer nadchla nielen publikum, ktoré vzápätí po zverejnení podujatia rozchytalo vstupenky a pre veľký záujem museli byť koncerty dva, ale aj interpreta skladieb zo známych filmových snímok. Obľúbený klavirista Richard Rikkon nezostal svojej povesti skvelého hudobníka nič dlžný.
Dva razy po sebe plná sála si vychutnávala známe filmové melódie v jeho interpretácii od začiatku do konca s veľkým ohlasom a ováciami pre umelca a jeho bravúrnu hru na čarovnom klavíri. Bol to síce celovečerný film prekrásnej hudby, ale aj keď mal identické dve časti a znela hudba tých istých autorov k tým istým filmom, predsa sa líšili. Boli to dva koncerty v dvoch improvizáciách iba jediného klaviristu. Rovnaké, a predsa iné, ozvláštnené jeho hudobnou osobnosťou a nenapodobiteľnou hrou.
„Veľmi ma nadchlo, keď ma oslovili na tento veľmi krásny až výnimočný projekt. Tým, že sám veľa improvizujem či už klasické, jazzové, muzikálové, teda hocijaké veci, tak som veľmi rád prijal túto ponuku. Filmové skladby sa mi veľmi páčia, pretože sú veľmi jednoduché a zapamätateľné aj pre toho najobyčajnejšieho diváka. Pre mňa ako umelca a klaviristu je úlohou tieto skladby trochu ozvláštniť,“ povedal pred koncertom Richard Rikkon.
Z celej plejády filmových melódii hneď v úvode zaznela skladba z filmu Klaun, ktorú vystriedala geniálna speváčka Edith Piaf. Potom nasledovali ďalšie skladby, ktorých tvar nemenil, ale využíval koloraritu klavíra. Ako hovorí, človek môže veľmi čarovať so zvukom klavíra a využívať jeho všetky možné nuansy, čo na pódiu, postavenom na hladine bazéna , osvetlenej reflektormi, aj dokázal a skutočne čaroval s tónmi. Večer zneli aj ozvláštnené skladby zo známeho filmu Shine či La Campanella Franza Liszta. Výber hudby bol naozaj pestrý. Úspech žal aj Forrest Gump od Alana Silvestri i skladba Philipa Glassa The Poet Acts z filmu Hodiny.
„Keď improvizujem, skladby sú iba sčasti pripravená. Všetko prichádza na koncerte. Keď sa napojím tam hore, cítim, že ma to vedie inam. To je to najkrajšie a najlepšie, pretože môžete hudbu viesť, ale niečo to riadi zhora, že toto sa tam hodí a toto nie. Ľudia, ktorí prišli na jeden i na druhý koncert, to určite nepočuli rovnako,“ nechal nazrieť do svojej hudobnej duše umelec.
Jeho úlohou bolo vybrané skladby zahrať vo virtuóznej podobe alebo ich „ošatiť“ do inej, klavírnej. „Každý film má určitú výpoveď a hĺbku, aj tie muzikálové. Sú mi blízke, každá je niečím iná. Pokiaľ mojou hudbou oslovím dušu človeka, diváka a publika, tak viem, že to malo nejaký význam.“
Pri tvorbe filmov zohráva veľkú úlohu hudba. Aké kritéria by podľa R. Rikkona mala spĺňať. „Je veľmi zaujímavé sledovať film bez hudby. Dôležitá je tá prvá emócia. Osobne si myslím, že jej tvorcom by mal byť veľmi dobrý a špičkový skladateľ, ktorý vie vystihnúť pravú podstatu a emóciu filmu. Na to skladateľ potrebuje mať veľkú štýlovosť, poznať hudobné žánre, kde sa čo hodí, harmónie, kde sa čo vyskytuje. Keď hrám, veľa improvizujem. Nikdy neviem presne dopredu, čo budem hrať. Je to ako film. Mám danú skladbu, ktorá prebieha, ale zrazu cítim, že to môžem okrášliť, tu dám takú ozdobu, tu inú. To platí pri klavíri, ale keď sa robí napríklad taký veľkolepý film ako Schindlerov zoznam Stevena Spielberga, bolo veľmi dôležité, aby bol skladateľ veľmi dobrý ako je John Wiliams. Skladba je pritom veľmi jednoduchá. Nie je tam nič technicky ťažké, ale má veľmi hlbokú výpoveď a to nie každý vie. Tým, že sa veľmi rád hrám s harmóniami, tak som to urobil trošku inak. Veľmi dobre poznám túto skladbu. Nahral to izraelský filharmonický orchester a geniálny huslista Itzhak Perlman. Ja to hrám sám ako klavirista a musím to urobiť tak, aby ľudia spoznali tému, aby to bolo pekné a virtuózne, ale nie na úkor toho, aby to bolo samoúčelné. Ako umelec musím vedieť, kedy sa to dá a kedy nedá aplikovať.“
Richard Rikkon je jedným z mála, kto vie osloviť mladé publikum. To tvorilo väčšinu aj na nedeľňajšom dvojkoncerte. Recept je vraj veľmi jednoduchý: „ Nohami som na zemi, nelietam a svoju kariéru si budujem od štyroch rokov a veľmi poctivo. Veľa som koncertoval. Poznali ma ľudia z brandže. Keď ma oslovili, aby som sprevádzal spevákov na SuperStar, myslel som, že tam budú super speváci, ale nebolo to tak. Mojou úlohou nebolo presadzovať sa ako dobrý klavirista, ktorý dokonale ovláda svoj nástroj, ale sprevádzať ich. Častokrát som potil krv. Začalo sa o mne viac rozprávať. Keď hrám koncerty, hrám klasické skladby, ale to bolo aj predtým. Hrám pre odborné publikum, ale musíte hrať pre všetkých ľudí. Keď ich chcete vychovávať, najprv im treba dať to, čo chcú. Potom už môžete robiť čo len chcete.“
Základom každej hudby je vždy klasika. Ešte ako malý chlapec počúval od ľudovej hudby, cez popovú, jazzovú, dychovku, všetko možné. Potom začal improvizovať a hral so všelijakými hudobníkmi, aj country. „Veľmi rád spoznávam ľudí, a predovšetkým dobrých hudobníkov. To je potom reč duší. Veľa vecí nemôžete vysvetliť slovami. Musíte si sadnúť za nástroj a vtedy to ide a to je niečo abnormálne krásne a neskutočné, nadpozemské,“ vyznal sa uznávaný klavirista, podľa ktorého je Bach základom všetkého.
„Je to génius, veľmi ho mám rád. Je to veľký jazzman. Páčia sa mi samozrejme Mozart, Beethoven či Liszt…. Keď som počul hrať Vladimíra Horowitza, tak som na dva týždne zatvoril klavír. Myslel som, že hrajú dvaja, traja. Bol to génius. Môj život i hranie ovplyvnili aj Rubinstein, Richter, Cziffra a iní klavírni velikáni. ale aj jazzové osobnosti či ľudia z popovej scény.“
Ako dobre, že klavír po dvoch týždňoch otvoril a hrá. A tak sme si mohli vypočuť v jeho prevedení aj titulnú skladbu z filmu Nedotknuteľní, najznámejšiu melódiu Comptine d’Un Autre Été z Amélie z Montmartru, ale aj Chopinovo Nocturno z filmu Pianista a Čajkovského Labutie jazero, ktoré zaznelo vo filme Čierna labuť, za čo si vyslúžil standig ovation. Šesť prídavkov asi nepotrebuje ďalší komentár.
[nggallery id=325]
Kveta Podhorská, foto: Maroš Simon
Podujatie bolo spolufinancované z dotačného systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
