Pri charakteristike tvorby popredného slovenského maliara Adama Szentpéteryho je nutné akcentovať fakt, že budeme komunikovať vo vizuálnom jazyku geometrie so silným maliarskym kódovaním. Geometria sa v priebehu 80-tych rokov 20. storočia stáva pre neho základnou materskou doskou, na ktorú umiestňuje jednotlivé maliarske výstupy a spojenia. Línia, farba a plocha sú základnými stavebnými kameňmi jeho obrazovej sústavy.
Hoci v priebehu desaťročí vybudoval na poli geometrickej abstrakcie nosný monolitný maliarsky program, ktorý tvorí ojedinelý príspevok do súčasného výtvarného jazyka u nás, predsa len zostáva solitérnym zjavom v domácom prostredí. Pre toto konštatovanie je potrebné pripomenúť dobový kontext na slovenskej výtvarnej scéne tých čias.
Po bratislavských vysokoškolských štúdiách sa A. Szentpétery vrátil do Rožňavy bez rozvinutého výtvarného zázemia. To iba podčiarkuje jeho úlohu solitéra, ktorý sa výrazne nepodieľal na dobovom dianí, ale ani ono sa nepodpísalo na jeho profilovaní. V tejto periférnej situácii umelec posilňoval svoj abstraktný program a pri svojom napredovaní sa orientoval skôr na maďarské výtvarné prostredie a jeho postmoderné geometrické tendencie, ktoré tam boli v tom čase silne rozvinuté.
Rozhodujúcim obdobím v jeho zviditeľňovaní sa na slovenskom výtvarnom trhu sa stali roky 1992-1994, kedy sa uskutočnili jeho prvé samostatné výstavy v Poprade a Košiciach. Vtedy ho zaradili do reprezentatívnej výstavy Geometria viva v Bratislave (1993) a v tom čase dostáva aj prvú medzinárodnú cenu za maľbu v poľskom Przemysli.
Adam Szentpétery je jednou z kľúčových osobností novozaloženej Katedry výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení TU v Košiciach, kde vedie progresívny Ateliér súčasného obrazu. Predstavuje významnú postavu geometrickej maľby na Slovensku, ktorá výrazným spôsobom ovplyvnila jej formovanie a podobu v posledných dvoch desaťročiach aj v rámci širšieho stredoeurópskeho prostredia. Jeho tvorba je výsledkom „intelektuálneho tvorenia“, ktoré je esenciou mentálnej aktivity, racionálnych postupov a protestantskej ekonómie formy pri organizovaní obrazového poľa.
Slovenský akademický maliar a vysokoškolský pedagóg zverejnil svoje diela na mnohých samostatných a kolektívnych výstavách, hlavne v krajinách dnešnej Európskej únie, ale niektoré jeho diela boli vystavené v Japonsku, na Taiwane či v Kórejskej republike.
Od konca 80. rokov minulého storočia vytvára „levitujúce“ figúry úlomkov, detailov a neexistujúcich vecí, ktoré striedajú „dekonštruktívne“ sústavy elementárnych plôch a prvkov, roztrieštených v obrazovom poli. Paralelne konštruuje svoju kľúčovú sériu – mnohovrstevné štruktúry založené na seriálnych postupoch ťahu štetca v pravouhlom stretnutí línií. Vzniká tak rytmický vzorec, raster prekrývajúcich sa plôch, koherentný obrazový systém „integrovaného obvodu“ maľby. Od roku 1993 sa prikláňa k estetike symetrických kompozícií (predovšetkým v kosoštvorcových formátoch) s cieľom dosiahnuť stav rovnováhy, harmónie a vnútorného poriadku. V ostatnom čase autor uprednostňuje minimálnu reč veľkých čistých plôch s príbehom pásov a línií, vytlačených do rohu, či na okraj plátna alebo silné optické kvality a iluzívne zakrivenie priestoru, filtrované počítačom a znovu premietnuté na maliarske pole. Tu preferuje jasnú signálnu „ostrohrannú“ farebnosť žltej, červenej a modrej.
