Do každej skladby vrýva maestro Gidon Kremer husľami svoju pečať

Punc zlata dodal dvanástemu ročníku festivalu súčasného umenia ARS NOVA 2014 posledný koncert, na ktorom zahral v Dome umenia veľký hudobník a huslista Gidon Kremer (1947), rodák z lotyšskej Rigy, žiak legendárneho Davida Oistracha, osobnosť, ktorá žiarila a žiari na svetových koncertných pódiách. V roku 1970 emigroval do západného Nemecka, kde svoj nezvyčajný talent rozvíjal. Vďaka nemu svet spoznal hudbu súčasníkov spoza železnej opony. Spolu so súborom Kremerata Baltica dáva priestor na spoluprácu s mladými hudobníkmi z pobaltských krajín. Jeho srdcovou záležitosťou je skladateľ Alfred Schnittke a jeho nahrávka Pártovej skladby Tabula rosa, ktorá bola koncom 70. rokov dôležitým impulzom pre záujem o tohto estónskeho mystika a mnohých ďalších krajanov z bývalého Sovietskeho zväzu, ale aj Nemcov, Američanov a iných autorov. Na európskych pódiách im dával nielen priestor, ale aj interpretačnú ojedinelosť a samého seba.

Umelec par excellence, ktorého interpretačný záber siaha od najstaršej, po tú najsúčasnejšiu hudbu, nenechal pokojným ani jedného zo svojich obdivovateľov. Koncertná sála Domu umenia sa v nedeľu večer premenila na miesto, kde mohlo naplno vyznieť famózne a fenomenálne umenie husľového virtuóza, ktorý po viac ako 40 rokoch znovu zavítal do Košíc. Spolu s orchestrom Štátnej filharmónie Košice ponúkol naozaj hlboký a nezabudnuteľný zážitok. Koncert veľkého hudobného telesa a veľkej osobnosti svetového formátu, človeka, ktorý zo svojich huslí kúzli tie najčarovnejšie tóny a láska k hudbe vyžaruje z každého kúska jeho tela, bol naozaj udalosťou roka. Napriek tomu, že sa skončil, ešte nedoznel a pred očami stále zostáva charizmatický muzikant a jeho hudobný nástroj, ktorý ako keby neovládala ľudská bytosť, ale najmodernejšia technika. To, čo dokáže zo svojich staručkých huslí vydolovať, vkladať do nich samého seba a sprostredkovať úžasnú hudbu poslucháčom, je niečo, čo sa ani slovami vyjadriť nedá, iba precítiť. Gidon Kremer je majstrom svojho nástroja a hudobník, ktorého virtuozita vynáša do iných dimenzií.

Koncert koncertov publiku vyrazil dych a jeho neutíchajúci potlesk bol nevedno či prejavom poďakovania alebo dôsledkom tranzu, do ktorého ho hosť večera spolu s orchestrom dostal od prvej a držal do poslednej minúty. Božská hudba a božský interpret, fantastické a elektrizujúce výkony, vyvolávali mrazivé a zároveň vriace emócie. Hudobník, ktorý má za sebou už pekných pár rokov hudobnej kariéry vôbec nepôsobí ako životom unavený huslista, ale naopak, sviežo a mladícky a vyžaruje z neho pozitívna energia. Gidon Kremer vďaka hudbe mladne a svoj úctyhodný vek majú iba jeho husle Nicola Amati z roku 1641. Ustál celý program na plný plyn a výbornú, a to sa vôbec neskrýval v zákulisí. Po celý čas hral prvé husle a nachodil sa aj na „ďakovačky“, ktoré nemali konca a publikum ho ani trochu nešetrilo. Jednoducho sa s ním nechcelo rozlúčiť. Košiciam nezostal nič dlžný svojej povesti a každé tliesknutie rukami bolo len minimálnou odozvou toho, čo tu zaznelo. Nuž diváci nemajú také čarovné husle, ale lásku k hudbe určite rovnako veľkú.

Ako sa dirigoval veľký maestro šéfdirigentovi Štátnej filharmónie Košice Zbyňkovi Müllerovi? „Výborne, pretože on sám mal záujem spoločne  s celým orchestrom hrať optimálne Weinbergov Koncert pre husle. V Košiciach ho hral po prvý raz. Aj pre neho to bola dôležitá udalosť. Keď je to prvé prevedenie skladby, ktorá nie je základnou súčasťou svetového repertoáru, tak je to proste vždy niečo, čo prejde svojim vývojom a čo si potom človek pamätá. Mňa osobne veľmi milo prekvapil, ako nás všetkých bral ako partnerov a nezaujal postoj, že ja som tu niekto, zastavím sa u vás, ale ma to vôbec nezaujíma. To tu absolútne nebolo a musím povedať, že sme to všetci cítili a vďaka tomu sme tú prácu aj kvôli tomu veľmi radi urobili. Bol to pre nás všetkých obrovský zážitok.“

Kremera robí podľa neho výnimočným to, že má neuveriteľne krásnu farbu nástroja. „Vlastne neviete, či je to tými husľami alebo ako na nich hrá. Do hudby sa dokáže ponoriť tak, že až človek vlastne žasne nad tým, čo sa z hudby, ktorá na prvý pohľad v partitúre povedzme nemusí vyzerať taká zaujímavá, dá urobiť. Zvláštne je, čo z nej dokáže vyťažiť. Je pre mňa veľkou inšpirácia, keď vidím, ako sa osobným zanietením pre vec dá nájsť v skladbe to, čo tam človek normálne nevidel, aj keď s ňou mal malú skúsenosť a mohlo sa zdať, že to nebude také zaujímavé. Na skúškach išlo všetko bez problémov, vžil sa do hudby a spolupracoval s orchestrom tak, ako keby s nami hral už niekoľkokrát. Hviezdne maniere žiadne nemá.“

Je to veľká udalosť hrať s takouto hudobnou ikonou na jednom pódiu. To, čo v nedeľu odznelo, bolo Kremerovým výberom.  Bolo to jeho prianie. Skladbu Koncert pre husle a orchester od Mieczyslawa Weinberga si chcel prvý raz zahrať so Štátnou filharmóniou Košice, aj prvá skladba od Miklósa Rózsa Tema on variazioni pre husle, violončelo a komorný orchester, ktorú hral so svojou manželkou a hudobnou partnerkou Giedre Dirvanauskaité, bola tiež jeho výberom. Weillovu Symfóniu č. 2, ktorá zaznela v druhej časti programu, si zvolil zo štyroch návrhov. Ukázalo sa, že zahrá čokoľvek a dokáže zanechať hlbokú hudobnú stopu všade tam, kde stúpi, a to nielen na mieste, ale aj vo vnútri svojich poslucháčov, ktorí ďakujú za to, že tu bol a čo tu so svojim majstrovstvom predviedol.

Text: Kveta Podhorská, foto: Jaroslav Ľaš

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.