Fascinácia prírodou pretavená do sochárskych a maliarskych diel

Nepotrebujete „spacák“, špeciálnu horolezeckú výstroj ani teplé oblečenie a dostanete sa pomyselne do nadmorských výšok, kam sa šplhajú len tí najzdatnejší muži s vypätím síl, ktorí chcú prekonať samých seba a zažiť nekonečný pocit voľnosti a slobody. Chcú pokoriť tie najvyššie, najnedostupnejšie, a zároveň najnebezpečnejšie štíty tejto planéty.

IMG_0420

Návštevníci výstavy, ktorá sa včera začala vernisážou a prehliadkou tvorby troch významných umelcov, sa mohli poprechádzať aj po horách, ktoré sochár Štefan Papčo preniesol do interiéru Kunsthalle/Haly umenia, aby im priblížil svet, v ktorom sa ako horolezec pohybuje. Nepozýva ich na osemtisícovky, ale sprostredkovať im chce cez sochy a objekty zážitky a pocity zo situácií, ktoré prežíva človek v prírode, keď sa musí spoľahnúť iba sám na seba a bojovať so svojou fyzickou i psychickou silou. Sám názov Mohutnosti prezrádza, že sú to rozmerné objekty, pripomínajúce vysokohorské prostredie. Autor nimi vyjadruje svoj vzťah ku svojmu koníčku – životu mužov, pokorujúcich najvyššie vrcholy sveta a venuje im veľkú časť svojej tvorby.

Cez abstraktný horský masív sa môžeme preniesť k abstraktným objektom, dreveným a silikónovým inštaláciám, konštrukciám a objektom, odkazujúcim do horského priestoru. „Výstavu, ktorú tu predstavujem, bola špeciálne vytvorená pre tento priestor. Vychádza z vecí, ktoré som robil v rokoch 2012 a 2013. Prvým výraznejším objektom bola tatranská architektúra, kde som si za základ vybral niekoľko lezeckých stien vo Vysokých Tatrách a na základe ich názvov sú cesty pomenované podľa špeciálnych značiek, ktoré používajú lezci. Tieto schémy som pretransformoval do nových objektov, resp. mentálnych architektúr a v tomto duchu som rozvíjal tému. Pre Košice som si vybral desať ciest, ktoré majú vo svojom názve ukotvený buď nejaký útvar alebo popisujú atmosféru konkrétneho miesta v Tatrách, ako napr. Centrálny pilier, Centrálny kút, Ružové plamene alebo Cez červenú strechu a pod., takže ide o názvy, ktoré definujú priestor, ktorý lezci obsiahli a zadefinovali ho názvom. Spôsob, akým lezci pristupujú k priestoru, ma veľmi zaujíma a fascinuje.  Lezci si nielenže niečo z hôr odnášajú v podobe zážitku, ale prinášajú novú nadstavbu priestoru, v ktorom niečo prežili. Vzniká tak nový medzipriestor, ktorý je nehmotný, akoby nejaká nehmotná krajina, ktorá funguje na základe interakcie človeka s prostredím, čo objekty znázorňujú,“ predstavil svoje diela horolezec a sochár Štefan Papčo.

IMG_0471

Autor sa preslávil sochami, umiestnenými do skál Lomnického štítu či nórskeho Jøssingfjordu. Sú vystavené extrémom počasia a znázorňujú bivakujúcich horolezcov v nehostinnom prostredí. Postupne pribúdajú ďalšie, ale projekt nie je dotiahnutý do konca. Malo by ich dokopy šesť. Aj keď sú už hotové, na svoje umiestnenie ešte čakajú. K ich vytvoreniu umelca viedol hlavne záujem o priestor a situácie, ktoré prežil, aj to, ako lezecká komunita vníma priestor a ako naň reaguje.

Rovnako do prírody prenáša výstava aj v expozícii, ktorú predstavuje v Košiciach ďalší umelec Ján Zelinka, ale v trochu inej podobe. Mladý sochár sa  vo svojej umeleckej činnosti venuje skúmaniu pojmu socha/sochárstvo/objekt, reaguje na súčasné ponímanie tohto žánru a jeho vývoj v ostatných dvoch desaťročiach. Jeho organické formy ľudských figúr akoby vyvretých zo zeme a naopak, na pohľad hladké tvary rôznych živočíchov (hmyzu, hlodavcov, cicavcov), ktoré odlieva alebo zalieva olovom, betónom či sadrou, relativizujú poznané sochárske princípy zobrazenia, zachytenia, znázornenia, interpretácie objektu jeho „zamrazením“ v poslednom štádiu pred úplnou stratou pôvodnej formy.

Výstavný projekt RE – FORMA v Kunsthalle/Hale umenia predstavuje najnovšie diela, ktoré vytvoril novou technikou. Pôvodné tvary objektu prekrýva a kopíruje, spája, zjednodušuje a dopĺňa o odlievanie do pôvodnej, dnes už neživej formy života. Nie sú to už obrazy živých bytostí. Ich posunutím do polohy poľovníckej trofeje, exponátu z prírodopisného múzea alebo komornej plastiky znásobuje pôsobenie jeho záujmu o nastoľovanie otázok o úlohe človeka v prírodnom cykle alebo vzťahu človeka a prírody. Svoje diela podrobil akejsi reforme, čo im dáva nový rozmer.

IMG_0454

„Je tu zopár cyklov z uhynutých zvierat, z ktorých robím sarkofágy. Volá sa to Rekviem pre živočíchy. Potom je tu druhý cyklus pod názvom Hľadám podstatu, pričom ide o odlievanie, resp. vylievanie obsahu do vnútra kože sadrou. Trochu odľahčené cykly sú hlavy. Sú to v podstate ľudské portréty, ale nie sú modelované tradičnou formou. Nepozerám sa na model a nemodelujem podobizeň. Sú to reálni ľudia, ktorí sú odtlačení do hliny a do otlačku je vyliaty betónom. Nie je to ich reálna podoba, ale sú to oni. Vystavujem aj takú voľnejšiu sochu s názvom Baránok boží. Zvieratá sú odlievané do zvieracej kože, niektoré sú zaliate vo vnútri oloveného sarkofágu. Výstava sa volá RE-FORMA. Ide vlastne o novú formu zvierat aj v klasickom médiu – soche. V mojej tvorbe sa niečo zmenilo, ale pokračujem aj v tých starších. Dopĺňam cykly o niektoré veci tak, aby som ich mohol uzavrieť. V novších veciach pracujem s rozličnými materiálmi. Napríklad Baránok boží je vytvorený zo zvieracích exkrementov. V podstate sú to vysušené ovčie bobky, z ktorých je vyskladaná socha. V tomto prípade je to kostra barana. Výstava nie je robená pre tento priestor, ale sú to úplne nové veci, ktoré ešte neboli nikde vystavené. Sú tu len zvieratá, ale venujem sa aj ľudskej figúre. Vyberám si zviera podľa toho, aké sa ku mne dostane. Poľovník mi daruje kožu zo srnca, tak vyplním srnca, keď dokážem pozháňať kožu z koňa, tak je to kôň. Keď nájdem zrazenú mačku, tak je to mačka. Sú to zvieratá, ktoré ma postretnú po ceste. Určite ich kvôli sochám nezabíjam. Naopak, snažím sa zúročiť to, čo z nich zostane a robím im sarkofág. Vidieť tu  môžeme srnca, koňa, jazveca, na podstavci miniatúrneho chrobáka bystrušku,“ hovorí o exponátoch, ktoré zaujmú, ich autor Ján Zelinka.

IMG_0445

Popredný ruský umelec súčasnosti, žijúci v Prahe, Viktor Pivovarov so svojou kolekciou malieb De Profundis, pozostávajúcej z vyše šiestich desiatok obrazov, sa na Slovensku predstavuje prvý raz. Jeho osobitý figuratívny jazyk reflektuje absurdnosť každodenného života vo vtedajšom Sovietskom zväze, soc-pop, interpretáciu  tradičnej maľby, lekciu grafického dizajnu, knižnej ilustrácie, kombináciu textu a obrazu a pod. Jeho diela sú zoradené do troch ucelených maliarskych cyklov a dvoch albumov kresieb. Prináša v nich maliarsku skratku a hranatú  štylizáciu figúr, iróniu a interpretáciu klasiky aj  avantgardy, post-malevičovskú rétoriku, aj poetiku.  Sprevádza ho čarovný atlas fantazijných živočíchov a rastlín, ale verejnosti predstavuje aj intímny album komorných kresieb pre Milenu S. Putovanie jeho emocionálnou krajinou s vlastným slovníkom príbehov a vecí poskytuje jeho starší poetický album Melancholici. V každom prípade stojí za to zastaviť sa pri jeho obrazoch a premýšľať.

text: Kveta Podhorská, foto: Maroš Simon

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.