EXPRESSIONNISME – FOLKLORISME sú témami prvého koncertu festivalu Quasars Ensemble & Košice, ktorého šiesty ročník sa uskutoční v Kasárňach/Kulturparku 1. júna o 19. hodine. Venovaný je 70. výročiu úmrtia Antona Weberna a 40. narodeninám Petry Bachratej. Zaznejú na ňom skladby Antona Weberna: Koncert pre deväť nástrojov op. 24, Jozefa Malovca: Dve časti, Petry Bachratej: Frozen Colors a Ota Ferenczyho: Concertino per 10 stromenti v podaní komorného súboru Quasars Ensemble.
Po smrti Clauda Debussyho v 
20. rokoch minulého storočia sa v Paríži začali naplno prejavovať archaické tendencie impresionizmu, poskytujúce odrazový mostík pre minulosť oživujúci neoklasicizmus. V nemeckom priestore Viedne a Berlína sa naopak prejavovala vážnejšia tvár hudobného výrazu. Na mystický odkaz Wagnerových, Lisztových či Mahlerových diel začal nadväzovať nekompromisný tvar expresionizmu.
Anton von Webern patril popri Albanovi Bergovi k najmilším žiakom, neskôr aj priateľom a spolupracovníkom Arnolda Schönberga. Spoločne tvorili takzvanú 2. viedenskú školu. Webern doviedol novú ideu komponovania hudby ako organizácie dvanástich chromatických tónov do ešte komplexnejšej podoby, dnes označovanej ako serializmus.
“V Koncerte op. 24 (1931 – 1934) Webern rozdeľuje dvanásťtónový rad na štyri trojtónové série, ktoré sa v celej trojčasťovej kompozícii správajú motivicky, čo vytvára zaujímavý paradox. Hudba expresionizmu totiž atematickou podstatou a emancipáciou iných, ako na tercii postavených akordov, stála v protipóle k tradícii motivicko-tematickej práce a harmonického napätia a uvoľnenia. U Weberna sa však obidva svety spájajú a vzniká vlastne nový dráždivý, no zrozumiteľný a hudobne aj kompozične logický tvar, plný opakujúcich sa motívov, akordov, aj formových celkov, ale nie v intenciách tonality,” priblížil dielo, ktoré odznie na koncerte, dirigent Quasars Ensemble Ivan Buffa.
Ako dodal, hoci Webern nestihol svoje seriálne vízie doviesť do uceleného konečného výsledku, sú v jeho zrelých dielach zreteľne načrtnuté a stali sa hlavným inšpiračným zdrojom pre nasledujúce generácie hudobníkov v druhej polovici 20. storočia (vrátane slovenskej avantgardy s Jozefom Malovcom).
O slovenskom skladateľovi Jozefovi Malovcovi povedal, že patril ku kľúčovým postavám slovenskej hudobnej avantgardy. Bol priekopníkom elektroakustickej kompozície na Slovensku s výrazným medzinárodným renomé, v očiach svojich kolegov vnímaný ako “boží človek”. V inštrumentálnej tvorbe intenzívne spolupracoval s legendárnym prvým komorným súborom na Slovensku – s Hudbou dneška. Ukážkové sú jeho Dve časti pre komorný súbor z roku 1963, štrukturálne postavené na sérii 12 tónov. Tá sa od východiskového centra postupne vytvorí rozširovaním chromatickej stupnice tónov striedavo smerom nahor i nadol.
Predstavil aj hudobnú skladateľku Petru Bachratú, ktorá má v tomto roku jubileum. skladateľka Patrí medzi najúspešnejšie predstaviteľky ženskej skladateľskej sociéty na Slovensku. Popri skladbe vyštudovala aj lekársku fakultu, čo výraznou mierou ovplyvnilo jej skladateľský vývoj. Blízkou sa jej stalo hľadanie novej zvukovosti, ktorou dokázala vyjadriť aj niektoré zložité biologické procesy (Ontogenesis pre sólovú flautu, Aberácie pre sláčikové kvinteto). Jej diela prekypujú silne sa prejavujúcim temperamentom, vyplývajúcim z pevnej hudobnej štruktúry, postavenej na báze výraznej rytmiky s pestrým využitím špecifických techník hry na nástroji.
Do programu koncertu zaradil I. Buffa aj skladbu Frozen Colors. Tá vznikla na objednávku Ensemble Wiener Collage, ktorému je aj venovaná. Podľa autorkiných slov je inšpirovaná novelou Charlesa Dickensa Vianočná koleda – jej posolstvom lásky a šľachetnosti ako stelesnenia ducha Vianoc.
„Ako vedľajší štýlový prúd neoklasicizmu sa vyprofiloval neofolklorizmus, preferovaný najmä autormi z východnej Európy, Balkánu a Južnej Ameriky, ktorí preferovali kompromis medzi príliš zábavne ladeným neoklasizmom a príkro vážne, v kompozícii až špekulatívne sa prejavujúcim expresionizmom, pričom ich spájala úcta k tradícii a vlastnému folklóru. Ako jeden z prvých prejavov neofolklorizmu možno považovať “ruské obdobie” tvorby Igora Stravinského (Petruška, Svätenie jari), avšak jeho neskoršie tridsaťročné neoklasické zakotvenie prenieslo úlohu rozvíjania folklóru v artificiálnej hudbe na Bélu Bartóka a Leoša Janáčka,“ priblížil tento prúd hudby dirigent.
Podľa neho jeden z mladších predstaviteľov slovenskej moderny, skladateľ a popredný hudobný teoretik Oto Ferenczy, ako progresívny znalec tvorby Igora Stravinského a Bélu Bartóka, počas kariérnych začiatkov zaujal kritickým pohľadom na tvorbu etablujúcej sa staršej generácie moderny, vyškolenej majstrovskou triedou Vítězslava Nováka na Pražskom konzervatóriu. Ako začínajúci autor – autodidakt sa zaskvel Hudbou pre štyri sláčikové nástroje (1947) a získal s ňou v Budapešti cenu Bélu Bartóka. Skladateľ, posmelený medzinárodným úspechom na najprestížnejšom poli skladateľského remesla – sláčikovom kvartete, sa vrhol do ďalšieho smelého kompozičného plánu, ktorým bolo opäť klasické médium – Noneto (1948).
Po 25 rokoch (1973) sa k partitúre Noneta vrátil, aby ju spolu s “Hudbou”, ako už zrelý autor, podrobil revízii . Vzniklo Concertino per 10 stromenti (1948/1974), ktorému pridanie kontrabasu ako desiateho nástroja umožnilo existovať v dvoch variantoch – ako komorné deceto (dychové so sláčikovým kvintetom) alebo zvukovo hutnejšie poňatá komorná orchestrálna skladba.
Podujatie je spolufinancované z dotačného systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
