Exotická príchuť japonskej kultúry láka k objavovaniu nepoznaných kultúrnych čŕt ostrovnej krajiny. Tanečno-bábkoherecké predstavenie Ningjómai – Tanec s bábkou, ktoré kombinuje klasickú krásu bábkového divadla a tanca s modernými dramatickými výrazmi, prišiel do košických Kasární/Kulturparku predviesť zakladateľ nového umeleckého žánru Hiroshi Hori z Japonska. Tematické námety čerpá z klasickej literatúry, ale aj zo súčasných diel. Autor myšlienky, scenárista, choreograf a tanečník si sám všetky bábky aj vyrába. Svojmu umeniu a vášni zasvätil celý život. Za množstvom ocenení a zaslúženého uznania odbornej i laickej verejnosti je dlhoročná drina, o ktorej sme sa s veľkým umelcom pozhovárali.

V čom spočíva princíp novodobého umeleckého bábkohereckého žánru?

Základnou charakteristikou tanca ningjómai je, že sa používa veľmi veľká bábka, s ktorou manipulujem len ja. Keďže je to tanec s bábkou, je určený pre publikum, ktoré nepotrebuje rozumieť slovám, pretože to nie je dramatické umenie v zmysle verbálneho vyjadrenia, ale emócie sú vyjadrené prostredníctvom tanca. Do Košíc som priniesol predstavenie, zostavené zo štyroch tém, aby som priblížil viac aspektov zo širokého spektra možností, ktoré na pódiách stvárňujem. Hrám partnera bábke, vyjadrujem vzťah rodiča s dieťaťom, harmóniu medzi partnermi, približujem časti a postavy zo starobylého príbehu o princovi Gendžiovi…Sú to typické prvky všetkých predstavení.

Japonské bábkové divadlo nie je považované za formu zábavy pre deti. Je to forma divadelného umenia pre dospelých, ktorá vznikla v období éry samurajov a je spojené s obdobím Edo.Čím sa odlišujete od klasických bábkohereckých žánrov?

Typické pre tradičné japonské bábkové divadlo bunraku alebo jōruri je, že jednu bábku, ktorá je pomerne malá, ovládajú vždy traja bábkoherci, čo je stanovené. Základný rozdiel je technicky zaujímavý tým, že keď pri klasickom žánri ovládajú jednu bábku traja umelci, nikdy sa nemôže otočiť, lebo by sme videli bábkohercov. Pri tomto novom divadle je to možné a poskytuje sa zadný pohľad na kimono alebo krásnu úpravu vlasov zozadu. Zatiaľ čo bunraku si prísne zachováva tradičné témy, keďže vznikol v období Edo (16. – 18. storočie), tak aj divadelné hry sa týkajú len toho obdobia. Ja čerpám z historických tradičných tém, ako aj z moderných.

Hudba je skomponovaná špeciálne pre dané predstavenie alebo je to japonská klasika?

Používa sa už existujúca hudba, ale typické pre moje predstavenia je, že ju mixujem a robím taký fushion hudby tradičnej, klasickej, do toho zamiešam japonské koto aj inú modernú hudbu. Pri starých príbehoch znie len koto, ale v poslednej časti predstavenia je to mix s modernou japonskou pop hudbou.

Čo vás inšpirovalo vyrábať si vlastné bábky? Aký impulz odštartoval vašu celoživotnú vášeň pre tento druh divadla?

Od detstva som bol fascinovaný bábkami, takže to bola ľahká cesta a rozhodnutie venovať sa jedine tomu. Keď som videl ako dieťa prstové bábkové divadlo, tak som bol vo svojom živle. Bol to vlastne detský sen a už vtedy som vedel, že sa tomu budem venovať. Splnil sa mi a bábky dnes aj vyrábam. Doteraz som ich vytvoril okolo 150. Už to onedlho bude vlastne tridsať rokov, čo som s tým začal ešte počas štúdií. Presne 28, čo zodpovedá ich počtu.

Stíhate pri umeleckej činnosti aj zhotovovanie „partneriek“ do tanca, dizajnérsku prácu, obliekate ich, robíte make-up, kaderníka, vyberáte doplnky, robíte návrhy kimon, ktoré ste predstavili aj v časti svojho programu. Ako sa rodia nápady?

V mojej hlave sa odohráva určitý proces. Keď sa mi vynorí predstava bábky, tak ju okamžite vidím vo farbách. Naraz začínam pracovať na tele bábky a súbežne v Kjóte mi pradú nite, tkajú a farbia látky a strihajú na kimono. Obidva procesy sa dejú naraz. Keď viem, že bude dominovať zelená, tak tomu prispôsobujem hneď make-up a všetko v takých odtieňoch, aby to spolu s odevom harmonizovalo.

Kto alebo čo vás inšpiruje? Je to nejaká múza, príroda, žena ako taká?

(Smiech). To prichádza samo, je to riadené úplne zhora, z nebies.

Predstavili ste sa už na všetkých kontinentoch. Vnímate rozdiel medzi publikom?

Nedá sa povedať, že by ningjómai mala niekde väčší ohlas ako inde, ale mám veľmi zaujímavú skúsenosť. Teraz, keď som bol v Litve a v Lotyšsku, ľudí veľmi dojalo predstavenie, kde je znázornená rodičovská láska. Prijatie hry alebo tanca nesúvisí vôbec s kultúrnym pozadím, ale s citmi, ktoré máte. Práve to veľmi zarezonovalo u divákov. Väčšina ženských predstaviteliek sú tradičné japonské ženy, veľmi hanblivé, cudné a tancom sa to snažím vyjadriť. Mám pocit, že publikum to vie srdcom pochopiť, lebo aj tu žijú vlastne podobné typy, čo tiež môže osloviť, hoci je to tradičné japonské divadlo.

Súčasťou programu bola aj prehliadka nádherných kimon hlavných bábkových predstaviteľov z filmu o princovi z vašej návrhárskej dielne. Čo znamená 12-vrstvové? Pozostáva z dvanástich súčastí alebo je to o niečom inom?

Nejde vôbec o 12 vrstiev. Je to vlastne farebná škála. Prechádza to od najsvetlejšej farby až po najtmavšiu. Všetky sú v takom tónovaní a zmyslom celého je znázorniť kvet. Keď kvitne, tak nie sú všetky lupienky rovnaké, na okraji sú uschnuté sýtej tmavej farby, v púčiku sa farba zjemňuje. Chcem tým naznačiť plynutie času a to, že nie sme stále rovnakí, stále sa meníme v určitom čase. A práve to chcem vyjadriť.

Každé predstavenie je fyzicky veľmi náročné. Ako sa udržujete vo forme? Posilňujete len s bábkami?

Je to vyše dvadsaťkilová záťaž. Boxujem napríklad. Potrebujem veľkú silu v ruke, aby som uniesol tie kilá. Aby som si udržal harmóniu a balans v tele a aby som si ako profesionálny tanečník neposkracoval šľachy, tak sa venujem aj joge, pri ktorej si poriadne ponaťahujem všetky svaly.

Na Slovensku ste prvýkrát. Aký dojem na vás urobili Košice?

Včera ráno som si pozrel centrum mesta. Prešiel som Hlavnú ulicu. Som nadšený Dómom sv. Alžbety a samozrejme aj divadlom. Najviac čo sa mi však páčilo a mám pocit, že som to nikde ešte nevidel, je krásna harmónia farieb. Niečo bolo ružové, niečo sivé…Farby budov a celej ulice boli zladené a urobili na mňa veľký dojem. 

Ako vidno, váš svet je zložený z farieb, čo sa odráža aj v oblečení bábok. Máte pre nich zvláštne vyvinutý cit. Aj látky pre vaše dámy z parketu vám špeciálne vyrábajú podľa vašich predstáv?  

Asi je to tak. Ale keď som videl, aké pekné je toto mesto, tak verím, že aj osadenstvo, ktoré príde na predstavenie, bude vedieť oceniť farbu. Čo sa týka látok, do ktorých potrebujem obliecť svoje bábky, tak ich robia pre mňa na zákazku. Musia mi upriasť nite, nafarbiť, utkať, vystrihnúť, urobiť výšivky. Všetko podľa návrhu. Celý proces trvá približne rok a pol odkedy sa zrodí nápad a kým hotové kimono z Kjóta príde. Za ten čas sa vyrába telo, čo tiež trvá. Ale robím to preto, že to mám rád. Keď sa to páči divákom, je to pre mňa najväčšou odmenou a viem, že námaha a dopichané prsty stáli za to. (Kto ich videl vznášať sa v náručí vynikajúceho tanečníka, tak musí uznať jeho, že sú to majstrovské diela.)

Zhovárala sa: Kveta Podhorská, foto: Maroš Simon

[nggallery id=210]