Július Hegyesy si pamätá každú svoju kresbu, náladu i atmosféru

Nová retrospektíva je nielen názov výstavy, ale aj novej sondy do bohatej tvorby slovenského výtvarníka Júliusa Hegyesyho, jedného z najvýznamnejších predstaviteľov východoslovenského výtvarného umenia druhej polovice minulého storočia. Svoje obrazy vystavuje v budove Bravo v Kasárňach/Kulturparku do 17. septembra.

„Je to ďalší, nový pohľad späť. Prierez jeho tvorbou od roku 1990. Predstavujeme kolekciu kresieb, pastelov a suchých ihiel – grafík. Divák, ktorý ho pozná, tak vie, čo môže očakávať a pre toho, kto o ňom nevie vôbec nič, tak je to autor, ktorého radia k tradicionálnemu prúdu výtvarného umenia. Ja tvrdím, že na výtvarnej scéne má endemické miesto. Drvivá väčšina povie, že tvorí  realisticky.  Jeho tvorba sa síce odráža od reality, ale je to taká impresívna realita. V jeho lesoch alebo krajinách nevidíte jediný lístok. Na prvý pohľad sú jeho obrazy veľmi realistické, no na druhej strane sú také napoly abstraktné. Keď sa človek zadíva na škvrny, zistí, že veľmi abstrahuje realitu. Baví ho vypúšťať veci z reality. Jeho oko je veľmi skúsené, veď má už 82 rokov. Má klasickú školu, absolvoval vysokú školu výtvarného umenia, odbor krajinomaľba. Jeho úplne prvé kresby boli hyperrealistické a neunikol mu ani jediný detail. Keď sa dnes pozrieme na jeho kresby, sú veľmi abstrahované. Čo sa v živote naučil, všetky zručnosti, ktoré nadobudol, všetko, čo sa dozvedel o témach, ktoré ho zaujímajú, motívoch, s ktorými pracuje, tak so všetkým tým sa už dnes hrá,“  opísala košického výtvarníka dcéra a kurátorka Zuzana Uhrínová-Hegyesyová.

Na výstave je päťdesiat kresieb a malieb, ktoré približujú neúnavnú prácu výnimočného maliara. Významné miesto v jeho tvorbe mala a má krajinomaľba, ktorá sa vyznačuje autenticitou a zvláštnou expresívnou atmosférou. V jeho tvorbe majú stále a výrazné zastúpenie aj akty a portréty. Venuje sa predovšetkým komornej maľbe, kresbe, grafike, ale je aj autorom monumentálno-dekoratívnych diel.   Robil výzdobu budov rôznymi mozaikami a nástennými maľbami.

„Tvorí ďalej, každý každučičký deň. Či už sú to miniatúrne obrázky alebo väčšie. Stále niečo robí. Aj keď je na vozíku,  síce na vozíku, vždy ho to ťahá vonku. Keď nemá v ruke fajku, tak v nej určite drží uhlík alebo pastel. Nepracuje však len s uhlíkom. Je to taký paradox. Kým mohol chodiť vonku a bol zdravý, tak ho vôbec farba nelákala. Mňa to vždy iritovalo, lebo otec vie nádherne maľovať a vie pracovať s farbou. Vždy ma rozčuľovalo, že s farbou nerobí. On mi vždy povedal, že predsa maľuje. On to jednoducho tak vidí a tvrdil, že uhlík mu dovoľuje maľovať,“ priblížila farebný svet umelca dcéra.

Zmierila sa s tým, že ho vždy uspokojovala jednoduchá a skromná kresba. Proces, ktorý počas kreslenia prežíval v spomienkach na krajinu, bol pre neho dôležitejší ako výstup. „Kontakt s krajinou bol pre neho vždy veľmi dôležitý. Je až neuveriteľné, že práve teraz, keď sedí v ateliéri a má obmedzený pohyb, je obklopený svojimi kresbami a začína z čiernobielych vecí robiť farebné. Je to veľmi zaujímavé. Doslova sa s kresbami hrá. Loví v spomienkach a vytvára z nich nové obrázky. On si v nich voľká, akoby sa teraz prechádzal v lese, lebo miluje lesné interiéry. Spomína, tu som bol, vynárajú sa mu spomienky, vezme pastel a maľuje. Celý život sa venoval prevažne kresbe, tomu čierno-bielemu médiu a teraz si to premieta do farieb. Dokazuje nám, že to tak celý život aj videl, ale nebolo to pre neho až také podstatné. On to jednoducho vnímal farebne, iba my nie. Teraz farby dopĺňa aj pre ostatných,“ hovorí kurátorka, ktorá ho hádam pozná najlepšie. Vie, že otec miluje tú remeselnú dokonalosť a toto je podľa nej pre neho nová výzva, ktorá nezostala bez odozvy. Maľuje a pritom aspoň prestáva myslieť na svoje zdravotné ťažkosti. Maľovanie je ten najlepší liek na všetky choroby.

„Obmedzený pohyb mi nebráni v tom, aby som maľoval ďalej. Ruky a hlava mi fungujú, iba nohy nie. Najviac ma vždy bavilo kreslenie, čo som aj učil na vysokej škole. Pastel je veľmi príbuzná technika, akurát je farebná. Mal som také zamestnanie, že som dochádzal do Prešova a naspäť, čo zaberalo čas. Preto mám olejomalieb menej. Viac som sa venoval kresbe a grafike,“ povedal Július Hegyesy, ktorý za roky pedagogickej činnosti naučil kresliarskym grífom desiatky študentov.

Či sú jeho obrazy farebné alebo mu na výtvarné vyjadrenie stačí uhlík, to autor vždy vycíti: „Na mojich kresbách je určitá nálada a tú možno vyjadriť aj vo farbe. Takže mi to kresba vždy napovedá. Pamätám si všetky svoje obrazy, kde som ich robil a za akých okolností, za akého počasia. To si držím v hlave, lebo sú to veci užitočné a niektoré kresby sú možno podrobnejšie ako by mali byť. Človek nevie čo môže použiť v ilustráciách. Je dôležité pamätať si náladu a aj atmosféru. Divákov toto práve zaujíma, že človek na tej ploche papiera vytvorí dojem prírody. Pochodil som celé Slovensku a najočarujúcejší kút prírody je pre mňa malá dedinka Rejdová pri Dobšinej bokom od hlavnej cesty, kde sú ešte staré zvyky, staré domy, veľmi pekná architektúra a obrovský priestor. Ľudia, ktorí tam žili, každú korunu obrátili na kúpu pôdy alebo lesa a chránia to, a to je hádam najväčší revír spomedzi obcí. Hraničí s Muráňom,  je tam divá zver, od vlkov po medvede, divé svine, a to je úžasné. Všetko je po ruke, všetko je blízko a nemusím ďaleko cestovať.“

Ako nám výtvarník prezradil ešte by rád urobil pár pekných aktov, ale sa obáva, že vzhľadom na vek si ťažko získa modelku. „Veľmi rád robím portréty najmä mojich blízkych a ľudí, ktorých dobre poznám, ktorí majú nejaký výraz v tvári, ktorí niečo prežili. Veľké plány si nerobím. To príde samo. Teraz vyberám staré kresby, spomeniem si na atmosféru a snažím sa to farbou doplniť. Preto sú tu vystavené kresby aj s pastelmi, aby bolo vidieť, na akom základe som ich robil. Ale mnohí mi aj predtým hovorili, že farbu cítia aj v kresbách. Ja som si to ani neuvedomil. Sú výtvarníci, ktorí si na bielu plochu naznačia farebnosť, aby nezabudli. Ja to nepotrebujem, ja si to pamätám. Na veci, ktoré ma veľmi zaujímajú, mám až nepríjemnú pamäť. Svoje o tom vedia študenti, ktorým sa nepodarilo nikdy ma oklamať,“ dodáva s úsmevom Július Hegyesy.

Momentálne má vo svojom ateliéri asi desať kresieb z posledných troch týždňov, ktorým chce pridať ešte farbu. Nezaháľa a nestráca chuť maľovať. Hovorí, že deň je strašne dlhý a keď človek ten čas nevyužije, tak je čas stratený a škoda je každého dňa.

Kveta Podhorská

foto: Maroš Simon

2 Responses to Július Hegyesy si pamätá každú svoju kresbu, náladu i atmosféru

    Pridaj komentár

    Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

    Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.