Výtvarník Miroslav Bucher sa vo svojej umeleckej tvorbe inšpiruje prírodou. Tvorí veľmi originálne diela. Jeho pestrofarebné maľby, vytvorené pomocou akrylu a oleja, sa budú v Galérii Alfa v Kasárňach/Kulturparku vynímať na výstave Portrét zeme od 7. februára do 15. marca 2020.
Uplynulo už pol tisícročia, odkedy Albrecht Altdorfer namaľoval prvú samostatnú krajinomaľbu v novodobých dejinách. Krajina sa zaobišla bez akéhokoľvek svätca, možno preto, že sama je posvätná a svätí by tam boli akosi navyše. Takýto odkaz zanechal prvý krajinár. Dnes už takmer nenájdeme kultivovaného maliara, ktorý by tomuto odkazu načúval, ktorý by sa programovo venoval krajinárstvu. Pre súčasné sofistikované vizuálne umenie, preferujúce ideu pred estetikou, je maliar – krajinár čosi ako prízrak z minulého či predminulého storočia.
„Miro Bucher je maliar, ktorý krajinu nielen maľuje, ale ju aj systematicky skúma v jej estetických a filozofických aspektoch a hľadá nové možnosti jej maliarskeho výrazu. Krajinomaľba preňho nie je prekonanou kapitolou v dejinách maliarskej tvorby, naopak, každým novým plátnom sa púšťa do nového dobrodružstva,“ približuje autora kurátor Jozef Ridilla.
Ako dodáva, jeho krajiny sú kompozične, lineárne i farebne štylizované a abstrahované konštrukcie. Nie sú to krajiny geografické, povestné „esencie“ konkrétneho miesta a času. Skôr než o špecifickej krajine hovoria viac o krajine ako takej, o metafyzike prostredia, ktorú prehliadame, o zrkadlení ľudskej duše v prostredí, ktoré je jej dané, o podvedomej túžbe človeka po „splynutí“ s krajinou, o nemom úžase, ktorý v nás vyvoláva pohľad do krajiny ako hmatateľnej projekcie božského, pripomínajú nadradenosť krajiny a prírody človeku.
„Bucher „vyťahuje“ horizont až k hornému okraju obrazu, pretože krajina je preňho predovšetkým zem, ktorá nám dovoľuje pevne stáť na nohách a stáva sa tak predpokladom a oporou ľudského bytia. Minimalizmus jeho krajín je vyvážený zmyslom pre priam opojné bohatstvo farebnej zložky. Niekedy sa krajina expresívne „vydúva“ ako benkovské „heroické“ krajiny, inokedy tíško leží v zenbudhistickej prostote. Vždy je však vznešená a hrdá ako človek, ktorý si zachováva sebaúctu, hĺbku a vážnosť,“ hovorí o tvorbe umelca kurátor.
V novších dielach (cca od roku 2015) M. Buchera môžeme podľa neho badať záujem o zdôraznenie lineárneho aspektu. Krása posplietaných bičovitých línií je síce priamo odpozorovaná z prírody, nebráni nám to však asociovať noblesu secesného umenia, i jeho trudnomyseľnosť a melancholický životný pocit. Autor je čím ďalej tým viac fascinovaný textúrou, ktorá sa zdá byť akýmsi logickým vyústením úsilia po priblížení sa prírode a jej prirodzenej autorite plynúcej z hmotnosti, úsilia po splynutí maľby a prírody.
„Na jednej strane mu v tom pomáha samotná maliarska hmota vo forme bohatej pastozity, na strane druhej mohutné zbrázdenia pasty, akési preorávanie (a teda i nevedomé oplodňovanie) zeme a obrazu, čím vzniká nízky reliéf so systémom miniatúrnych kaňonov a teda akási „príroda v prírode“. Sme svedkami fyzickej intervencie do hmoty, zvedavého „rozhovoru“ s krajinou. Systém vysokých pást a hlbokých brázd prináša mierny posun v interpretácii Bucherových krajinomalieb – blížia sa koncepcii vizionárskej krajiny.
Jozef Ridilla vyzdvihuje triptych Horská sonáta inšpirovaný českými skalnými mestami, ktorý je vyvrcholením tohto druhu diel. Táto krajina je vyvedená v mystických studených a melancholických farbách. Ťažké geologické vrstvy sa vŕšia jedna na druhú, zároveň sú nadľahčované energiou, ktorá napája tento svet a dáva zmysel jeho prapodivnej existencii. Na tomto gotickom triptychu sa skaly týčia do výšky ako vo vertikálnom smere predĺžené siluety stredovekých svätcov. Aj keď sú sakrálne konotácie zrejmé, ide predovšetkým o krajinu – archetyp sprostredkujúcu viaceré významy. Miro Bucher tu opäť dokazuje, že krajinu „vie“ a že maliarske umenie môže existovať a fungovať v klasických žánrových formách.
Krajinárske umenie tohto maliara vyžaduje od diváka väčšiu pozornosť a hlbšiu účasť, a to práve napriek tomu, že vizuálna stránka je zdanlivo nekomplikovaná a prehľadná. Nejde ani o objektívny, ani o subjektívny realizmus, sme svedkami dnes tak zriedkavej súhry ľudskej duše a duše krajiny, ktoré môžu vo vzácnych okamihoch splynúť v jedno prostredníctvom tvarov a farieb.
Vernisáž: 6. februára 2020 o 17:00 hod.
