Významní poľskí umelci Marcin Maciejowski, Monika Niwelińska, Agnieszka Piksa, Wilhelm Sasnal, Jakub Woynarowski sa budú prezentovať so svojimi dielami na výstave krakovskej maľby s názvom SLOVENSKO-POĽSKÁ ÚNIA/UNIA SLOWACKO POLSKA v Galérii Alfa Kasární/Kulturparku od 27. novembra do 1. februára budúceho roka. Na výstave uvidia návštevníci diela súčasných poľských umelcov z Krakova, mesta, ktoré bolo v 30. rokoch dvadsiateho storočia centrom štúdia slovenčiny v Poľsku. Ich diela zachytávajú identitu možného spoločného štátu.
„Na počiatku tridsiatych rokov dvadsiateho storočia sa na Slovensku, ako aj v Poľsku rozprúdila verejná diskusia o možnej spolupráci medzi týmito dvoma štátmi a národmi. Myšlienku vytvorenia Slovensko-poľskej únie, ba dokonca slovensko-poľského štátu, propagovali na Slovensku predstavitelia Ľudovej strany, ktorej ústrednou postavou bol Karol Sidor. Prívržencami tejto myšlienky v Poľsku boli členovia vtedajšej vládnucej politickej strany Sanacja, na čele ktorej stál pro-slovensky orientovaný člen parlamentu Feliks Gwiżdż. Slovensko-poľská spolupráca vychádzala z vtedajšej aktuálnej situácie, ako aj zo Sidorovho presvedčenia, že katolícke protiboľševícke Poľsko má kultúrne bližšie ku Slovákom ako ku Čechom. Domnieval sa, že Poliaci by dokázali vytvoriť lepšie prostredie pre rozvoj slovenského národa a poľská forma vlády by mohla ísť Slovensku príkladom. V porovnaní s Československom, v ktorom dominovali Česi, ktorí ku spolupráci s Poľskom pristupovali zdráhavo, bolo Slovensko z pohľadu Poľska považované za spoľahlivejšieho partnera. Slovensko-poľská spolupráca by takisto podporila úsilie Poľska sceliť strednú Európu okolo Varšavy. Tieto nádeje boli zmarené v dôsledku Mníchovskej dohody z roku 1938 a následnej nemeckej okupácie nezávislého Slovenska,“ priblížil historické fakty kurátor výstavy Andrzej Szczerski.
Myšlienka slovensko-poľskej federácie rýchlo upadla do zabudnutia, nedostala sa na pretras ani počas studenej vojny, ani po roku 1989 pri vytvorení Višegrádskej štvorky. Táto historická skutočnosť však stojí za povšimnutie predovšetkým vzhľadom k tomu, že tých pár rokov vzájomnej susedskej fascinácie vyústilo do početných iniciatív, a to nielen v oblasti politiky a diplomacie, ale predovšetkým v oblasti kultúry. Za zmienku stojí kniha Karola Sidora “Cesta do Poľska” (1927), podrobný opis severného suseda, s jasným poukázaním na smerovanie k spoločnej budúcnosti Slovenska a Poľska. Vďaka Sidorovi boli do slovenčiny preložené niektoré poľské diela a podobne pod taktovkou Štúrovského spolku priateľov Slovenska, založeného v roku 1936, boli pod záštitou Ministerstva zahraničných vecí SR vydané poľské preklady slovenských literárnych diel z 30. rokov 20. storočia. Poľský štát financoval štipendiá a exkurzie do Poľska pre zástupcov slovenskej inteligencie a v Zakopanom vychádzal časopis s názvom „Podhalská zem“ venovaný poľsko-slovenskej spolupráci. Nesmieme zabudnúť ani na Jagelovskú univerzitu v Krakove, ktorá vytvorila priestor pre štúdium slovenčiny. Výsledkom akademického úsilia bola dvojzväzková publikácia “Slovensko a Slováci”, redigovaná Władysławom Semkowiczom (1937-38).
História neuskutočneného, no plánovaného zjednotenia, je príkladom neobyčajnej iniciatívy za jednotu strednej Európy, ktorá sa však v učebniciach dejepisu nespomína. Je jasným dôkazom toho, že túžba po spolupráci v tejto časti Európy nikdy nevymizla a všetky národy, ktoré by sa chceli k tomuto úsiliu pridať, sú vítané.
Na výstave budete môcť vzhliadnuť diela súčasných poľských umelcov z Krakova, mesta, ktoré bolo v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia centrom štúdia slovenčiny v Poľsku. Ich diela zachytávajú identitu možného spoločného štátu.
Jakub Woynarowski navrhuje novú vizuálnu totožnosť jednotného Poľska a Slovenska podľa slovenského grafického návrhu z 30. rokov, pričom vychádza z oficiálnych dokumentov, ako aj z práce avantgardných dizajnérov. Monika Niwelińska vo svojom diele pretvára hranice oboch štátov, ako aj topografiu Slovenska v súlade s predlohou, publikovanou v Poľsku pred rokom 1939. Za pomoci fotografickej emulzie vytvorila náčrt mapy nového územia zjednoteného Slovenska a Poľska, ktorý sa však v priebehu výstavy, v dôsledku pôsobenia svetla, vymaže.
Maľby Marcina Maciejowskeho zachytávajú fotografie z poľských filmov zo 60. a 70. rokov 20. storočia, ktoré boli inšpirované novelami poľských autorov Henryka Sienkiewicza a Władysława Reymonta z 19. storočia, ktoré boli vďaka Karolovi Sidorovi preložené do slovenského jazyka. Maciejowskeho maľby tak reprezentujú modernú vizuálnu kultúru Slovensko-Poľska, čoho príkladom je aj maľba“ Tretia hranica” (1975), pričom poľská filmová séria nesie rovnomenný názov. Zachytáva príbeh spoločného zápasu Poliakov a Slovákov proti Nemecku počas druhej svetovej vojny, zobrazuje postavy hrdých slovenských horalov, symbol ušľachtilého boja za slobodu.
V maľbách Wilhelma Sasnala nachádzame alegorické zobrazenia, odvolávajúce sa na katolícku vieru, ktorá mala byť jednotiacim prvkom Poliakov a Slovákov. Predstavuje poľského arcibiskupa Stefana Wyszyńskeho, ktorý vnímal vzájomnú spojitosť medzi národnými a náboženskými otázkami. Sasnal takisto vizualizuje ďalšie spoločné slovensko-poľské symboly ako hory alebo vidiecku krajinu, ktoré sú v jeho dielach zachytené niekde v pomedzí romantickej posvätnosti a bezvýznamného stereotypu.
Agnieszka Piksa hovorí o poľsko-slovenských záujmoch, pričom vychádza z opisu Slovenska, ktorý vytvorili študenti geografie z Krakova pod vedením svojich profesorov z Jagelovskej univerzity, ktorí krajinu navštívili v roku 1937.
V súčasnosti môže byť predstava zjednoteného Slovenska a Poľska zámienkou k tomu, aby sme prehodnotili, kto sú Slováci a Poliaci, avšak predovšetkým ide o potvrdenie skutočnosti, že alternatívna história môže byť v porovnaní s tou skutočnou oveľa inšpiratívnejšia.
