MÁRIA BARTUSZOVÁ (SR)

Mária Bartuszová  (1936-1996) bola slovenská sochárka. Študovala na Vysokej škole umelecko-priemyselnej v Prahe, v ateliéri keramiky a porcelánu (prof. O. Eckerdt). Od roku 1963 žila a tvorila so svojim manželom, sochárom J. Bartuszom v Košiciach. Tvorba Marie Bartuszovej predstavuje vyspelý sochársky program, overený vyše tridsaťročnou tvorivou cestou. V našom sochárstve prezentuje organickú (nefigurálnu  líniu), založenú na  „holistickom“ prístupe k svetu, kde sa sústreďuje na univerzálne princípy, na vyjadrenie  „abstraktného v konkrétnom“ a na vytváranie elementárnych tvarov – „bio-foriem“, v ktorých je obsiahnutá  logika prírodného poriadku. Rozhodujúcimi výrazovými prostriedkami sa stávajú kontrasty síl a princípov: fyzikálne sily tlaku a ťahu, konštrukcia a „tekutosť“ hmoty, napĺňanie (pozitivny objem) a vybratie (dutina, negatívny otvor), prírodné kontra umelo vytvorené, nakoniec prelínanie geometrických a organických prvkov. Prúdenie energií v matérii, „fluidná“ povaha sochárskeho tvaru – to je podstata Bartusovej uvažovania v hmote: sleduje tajomstvo vzniku formy, sínusoidu jej vývoja a neodvratnosť zániku. Tvar je krátkodobým stuhnutím myšlienky. Charakteristickým postupom sa stáva odlievanie v gumených (balónových) hmotách, nadľahčovanie vo vode, eliminovanie gravitácie (tzv. pneumatické tvarovanie). Prevteľovanie sadry (z tekutého do tuhého skupenstva) výrazne podporuje procesuálny charakter jej tvorby. Sadru tak povýšila na plnohodnotné výtvarné médium. Nie je len prípravným materiálom, ale stáva sa súčasťou výskumného poľa, je výstavbovým prvkom aj tlmočníkom sochárskeho výrazu. Biela, neutrálna sadra (s vylúčením farby) len podčiarkuje meditatívnu povahu diel a zduchovnenie ich výrazu. Jej krehkosť, zraniteľnosť a dočasnosť odkazujú k prírodným procesom. Mária Bartuszová osobitým spôsobom absorbovala vplyvy H. Moora, C. Brancusiho, H. Arpa, L. Fontanu, aj pražskú lekciu zo študijných čias. Parametre  jej produkcie znesú porovnanie s tvorbou Evy Kmentovej či Evy Hesse tých čias. Predovšetkým vo vykročení za primárne štruktúry na rozhranie formy-neformy, v prínose osobných obsahov, intímnej výpovede s metafyzickým vyznením. Jej vklad do vizuálneho myslenia v priestore ju zaraďuje v rámci slovenského prostredia k najlepším výkonom v slovenskom sochárstve v 20. storočí k takým menám ako Rudolf Uher, Jozef Jankovič či Stano Filko. Postupne, najmä  v priebehu 70.rokov, dochádza ku gradácii hmoty, či jej deleniu a vnútornému článkovaniu (viacdielne plastiky). Osobitnú kapitolu pritom tvoria tzv. haptické plastiky, určené zrakovo postihnutým a nevidiacim deťom. Išlo jednak o zväčšenie drobných prírodnín, príjemných na dotyk (pšeničné zrnká, kvapky rosy a pod.), a tiež o „skladacie plastiky z troch, štyroch i viacerých častí, určených k rozvíjaniu hmatovej i estetickej fantázie, ale aj k časovo náročnej hre“. Bol to pioniersky počin v oblasti haptickej estetiky, ojedinelý nielen v slovenskom prostredí. Koncom  60. rokov autorka smerovala ku konštruovaniu racionálnych a rytmických štruktúr. V rokoch 1969-70 sa aktívne zúčastňovala členských výstav československého združenia Klubu konkretistov, ktorý razil cestu novej civilisticko-inžinierskej estetike. V tomto období Bartuszová vytvorila predovšetkým rad hliníkových geometrických reliéfov s čitateľnou rytmikou jedného modulu. Nepatrila však k ortodoxným zástancom industriálneho konkretizmu a v ďalšom období pokračovala vo svojom bionickom programe. V priebehu 70. rokov 20.storočia rozpracovala problém stretu, vnútorného konfliktu hmôt odlišnej charakteristiky – išlo o náraz, prenikanie vitálnych pravouhlých tvarov do poddajných „pasívnych „foriem. Kontrast nastolených princípov a hmôt sama definovala slovami: „Myslím si, že tvary samy o sebe majú svoj silný psychologický výraz, ktorým pôsobia. Po roku 1979 autorka kombinovala sadru s prírodnými materiálmi (konáre, kamene, kamenné platne).Okolo roku 1984 vytvára ovoidy – duté krehké vajíčka (vychádzajúc z tvaru balónov), ktoré niekedy podstupujú proces zviazania a spútania v špagátovej sieti. Ide o presun priameho konfliktu hmôt do podoby tichého uväznenia: moment slobody, zdržanlivosti a nemožnosti vyslobodenia sa . Paralelne od polovice 80. rokov 20. storočia Bartuszová programovo rozvíjala problém narušenia integrity diela, perforovania tvaru, výstavby škrupinových interných objemov a dutín. Namiesto uzatvoreného objemu v priestore ako monolitnej jednotky sa otvára vnútorný priestor v samotnom organizme sochy. Vznikajú otvorené škrupinové štruktúry s odhalenou výstavbovou kostrou, kde prelievanie sa pozitívnych a negatívnych objemov (prázdno, dutina, stopa, odtlačok tvaru) definujú intenzívne vnútorné napätie. Rodí sa stigmovaná, deštruovaná forma, archeológia tvaru so silným existenciálnym nábojom. Príslovečné prelínanie mikro a makro štruktúr v priestore výstižne vyjadruje slovami „malé prázdno plné malého nekonečného vesmíru….“ Záver naznačenej cesty tvoria „nekonečné“ vajíčka, kde z deštruovaných škrupín materských  tiel  vyrastajú nové vajíčka, nové formy a nové príbehy….Oblúk sa tak uzatvára. Tu sa metafora sochárskej bunky ako škrupinového článku stavby, schránky, ulity či bio-architektúry prekrýva s vnímaním „bunky „ako vitálnej  jednotky, plodu a v dotyku prostredí – ako blany, membrány a dýchajúce pneu-architektúry.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.