MATEJ GAVULA (SR)

Vizuálny umelec Matej Gavula (1972) pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Je členom skupiny XYZ spolu s Milanom Tittelom. Obaja balansujú na pomedzí sochárskej plasticity, priestorovej inštalácie, digitálnej fotografie a performance. Dvojica absolventov VŠVU, odborov socha a sklo, kontextovo skúma možnosti vlastnej disciplíny – sochárstva, z čoho vyplýva aj neustále napätie medzi časom, hmotou a jej možnými transformáciami.

V spojení so značkou XYZ vytvárajú špecifickú formu kolektívneho prežívania a umeleckej reflexie skutočnosti. Ich charakteristickým prejavom viac ako hmotné artefakty – diela – objekty, sú komentáre zažitého a premysleného, objavené situácie, nájdené súvislosti, ktoré často zhmotňujú a zviditeľňujú minimálnymi prostriedkami. Obaja tvoria výraznú súčasť slovenskej scény výtvarného umenia, hoci sa sami považujú skôr za jej tichých spoločníkov. Spolu tvoria od roku 1997.

Predstavili sa niekoľkými samostatnými výstavami. Pôvodne tvorili v trojici s Petrom Ondrušekom. Zúčastnili sa aj na rôznych medzinárodných výstavných projektoch.

Východisko ich aktivity spočíva v kontextovom skúmaní vlastnej disciplíny – sochárstva, z čoho vyplýva aj neustále napätie medzi hmotným artefaktom v plastickom stvárnení, procesuálnym transformovaním hmoty a nájdenými sochami zachytávanými digitálnym fotoaparátom. Vo svojej tvorbe reflektujú lokálne prostredie a jeho premeny spôsobené privatizáciou verejného priestoru a prechodom spoločnosti na trhovú ekonomiku.

V spoločných dielach tohto tandemu sú čitateľné odkazy na kultúrne situácie Júliusa Kollera a slovenský variant akcionizmu a konceptualizmu 60. a 70. rokov. Odkazy nie sú extrovertné, ale spočívajú skôr v polohe preverovania istých koncepcií a postupov.

Napriek tomu, že je skupina XYZ v rámci slovenskej výtvarnej scény ojedinelým zjavom, niektoré synopsie možno vidieť v tvorbe Romana Ondáka a Cyrila Blaža. S Ondákom ich spája istý spôsob narábania s fotografiou a generovanie priestorových situácií, ktoré zanechávajú otvorené pre dešifrovanie divákom.

U spomenutých autorov nájdeme príbuznosť aj v istom druhu narábania s minulosťou, ktorej materiálne znaky či pamäťové stopy sa premietajú do súčasnosti.

Významnú časť ich tvorby predstavuje fotografia a video. Hybridná povaha ich výtvarnej činnosti preto počíta s efemérnymi, nestabilnými, krehkými a prchavými situáciami. Na základe využitia minimálnych posunov, ako aj náročných technológií, vstupujú do sféry celkom všedných javov. Vychádzajú z rozšíreného porozumenia sochárskej senzibility a plastického stvárnenia. V tomto rozšírenom poli sledujú procesy hmotnej premeny vecí. Svojimi zásahmi na pomedzí obrazu, objektu a zvuku aktivizujú konkrétny priestor. Týmto spôsobom vyzývajú aj diváka k tomu, aby aktívne vstúpil do priestoru, zapojil intuíciu a nespoliehal sa na zaužívané schémy správania. Bez nutnosti aranžovania a mimo princípu vlastníctva zapájajú a obohacujú všedné prvky každodenného života.

Vystupujú ako dokumentaristi, režiséri a nezriedka aj aktéri objektových situácií. Môžeme sa pýtať, aká je potom funkcia digitálneho záznamu vo vzťahu k dianiu týchto situácií? Použitie videa vymedzuje dej, adresuje ho divákovi a necháva plynúť ako živú nearanžovanú priestorovú kompozíciu. Výsledkom týchto raz nájdených a inokedy zasa asistovaných objektových situácií sú diela na rozhraní videa, zvukovej inštalácie a sochárskeho objektu. Toto rozhranie by sme mohli pomenovať mediálne transformovaná socha.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.