MONA HATOUM (Veľká Británia)

Palestínčanka, žijúca v Londýne, Mona Hatoum (1952), sa narodila v libanonskom Bejrúte. Preslávila sa najmä minimalistickými inštaláciami. Je to performerka inšpirovaná predmetmi každodenného života a tiež ľudským telom, násilím a voyerizmom.

Po vypuknutí vojny v rodnej krajine bola nútená zostať vo Veľkej Británii. Hoci sa narodila v Libanone, necíti sa ako Libanonka. Jej rodičia sú z Palestíny, ale stali sa vyhnancami a nikdy neboli schopní získať libanonské občianske preukazy. Keď vyrastala, rodičia nepodporovali jej túžbu stať sa umelkyňou. Keď sa bavili o jej budúcnosti, otec kategoricky odmietol poslať ju do umeleckej školy. Chcel, aby študovala niečo také, čo jej prinesie prácu a bolo po umeleckých ambíciách. Mona venovala svoj voľný čas kresleniu. Veľkým povzbudením pre ňu bolo, keď učiteľ ukázal jednu z jej kresieb celej triede a povedal, že je to majstrovské dielo.

V snahe nevzdorovať želaniu rodiny, študovala v Bejrúte grafický dizajn na University College. Po získaní titulu pracovala v reklamnej agentúre, čo ju nenapĺňalo a nechcela byť súčasťou sprisahania proti spotrebiteľovi. Reklamy nie sú podľa nej úprimné.

Počas návštevy v Londýne v roku 1975 vypukla v Libanone občianska vojna a Hatoum bola nútená odísť do exilu. Zostala tam a študovala na Byam Shaw School od Art a Slade School of Fine Art (University College).

Vo svojej umeleckej tvorbe Mona Hatoum skúma množstvo rôznych predmetov prostredníctvom rôznych teoretických rámcov. Jej práce môžu byť interpretované cez poňatie priestoru ako je socha a inštalačné práce závisia na divákovi pre dokončenie efektu. Vo svojej práci rieši zraniteľnosť jednotlivca vo vzťahu k násiliu. Jej hlavným bodom bolo ľudské telo, niekedy za použitia vlastného.

Mona Hatoum sa radí medzi video umelcov a pracuje s inštaláciami. Autorkine umelecké myslenie bolo ovplyvnené minimalistickým a konceptuálnym umením. Taktiež v jej dielach môžeme pozorovať odkaz na surrealizmus a Duchampov readymade. Tvorbu môžeme rozdeliť na dve obdobia – na rannú tvorbu do roku 1980 a neskoršiu od roku 1980. Svojimi prácami sa radí medzi aktivistov, upozorňujúcich svojimi dielami na politickú situáciu určitej oblasti.

Bola silno ovplyvnená politickou situáciou v Palestíne a na strednom východe. V ranných dielach sa pokúšala priamo osloviť publikum v jednotlivých performance, kde využívala najčastejšie svoje telo. Týmto spôsobom odkazovala na svoj pôvod. Často jej diela boli doprevádzané zvukovou zložkou, obsahujúcou úryvky z revolucionárskych piesní, správami z aktuálneho politického stavu krajiny či prehláseniami v angličtine, francúzštine s odkazom na Blízky východ. Súčasne jej tvorbu môžeme deliť do dvoch skupín – na video/audio diela a na priestorové inštalácie. Vo svojej tvorbe sa usiluje popísať ľudské telá pomocou grafiky, kde poukazuje na problematiku hraníc vo svete, pohlavné rozdiely, pričom ju ovplyvnilo aj učenie Freuda.

Jej prvým politicky angažovaným videom je So Much I Want to Say , ktoré vzniklo v roku 1983. Skladá sa z rady statických snímok, zachytávajúcich tvár autorky, ktorú kryjú mužské ruky, zadržiavajúce dlaňami ústa umelkyne, brániac jej rozprávaniu a vyjadreniu názorov, ale aj úplné zakrytie tváre ako symbol straty identity. Počas tohto gesta môžeme počuť stále sa opakujúci výrok So Much I Want to Say. Týmto aktom sa umelkyňa stotožňuje s názorom, že nemôže byť naraz chápaná, počutá a videná.

Measures of Distance  je jej ďalším známym dielom. Ukrýva v sebe pocit úzkosti, ale aj nádeje, ktorú autorka prežíva. Zachytáva jej túžbu po návrate k rodine, hlavne k matke a je symbolom jej znepokojenia z vlastného vyhnanstva. Celé video sa skladá z dvoch častí. Skript, pozostávajúci z arabského textu, na ktorého pozadí je premietané telo jej matky. Pozerať sa na neho môžeme z dvoch pohľadov. Ako na niečo, čo ochraňuje intimitu tela, ale aj ako na zábranu medzi kontaktom dcéry s matkou. Autorka vyvoláva daným dielom frustráciu, pocity vojny, krízu vyvolanú z odlúčenia od rodiny. Tento pocit ešte stupňuje textami listov, ktoré si medzi sebou písali, čítaných v angličtine. Nakoniec text, ktorý je na začiatku symbolom zabraňovania kontaktu matky a dcéry, je vlastne jediný možný komunikačný prostriedok medzi nimi. Tento prejav môžeme chápať aj ako jej protest a vytrvalosť v snahe znovu byť s rodinou aj napriek nevôli vlády.

Mona Hatoum v diele Foreign Body núti diváka pozerať sa na telo ženy iným spôsobom, ako sa naň pozerá západná kultúra – z vonkajšieho pohľadu. Využila kameru, ktorá sa používa na medicínske účely zavedenú pod jej pokožku a rôzne časti tela.  Cestu kamery premieta vo zväčšenom formáte na podlahu. Obraz je umiestnený v bielych valcoch. Snímky sú doprevádzané zvukom dýchania alebo tlkotu srdca. Symbolika vnútorného súkromného priestoru ženy je v tomto diele prelomená. Z tohto priestoru sa razom stáva verejný priestor. Dané dielo môžeme taktiež chápať ako protest proti zahaľovaniu ženského tela v jej kultúre.

Medzi jej najznámejšie video inštalácie patrí Pull( 1995). Ide o interaktívnu inštaláciu, vytvorenú z televíznej obrazovky, premietajúcej jej tvár otočenú dole hlavou. Zo spodnej strany televízneho prijímača visia jej vlasy a okoloidúci divák je vyzvaný, aby za ne zatiahol. Keď tak urobí, v jej výraze môžeme vidieť bolesť a počuť krik. Touto cestou poukazuje na jej pocit odcudzenia. Autorke sa podarilo spojiť humor s otázkou existencie, poukazujúc na jej psychické rozpoloženie.

V dielach umelkyne si môžeme všimnúť, že ľudské telo používa ako nástroj alebo vyjadrovací prvok proti režimu. Poukazuje na chyby a jej odhodlanosť bojovať s ním. Zameriava sa na  náboženské a spoločenské problémy v Palestíne, ako aj na rozdiely medzi pohlaviami. Vo svojej tvorbe viac ako feministické názory prezentuje najmä kultúrne a politické problémy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.