Obrazy Petra Kvíčalu a Erika Šilleho s výrazným kompozičným prvkom ornamentu

V spoločných výstavných priestoroch, ktoré umelcov veľmi oslovili, sa v budove Bravo v Kasárňach/Kulturparku ocitli dve výrazne maliarske osobnosti – český výtvarník Petr Kvíčala a slovenský Erik Šille. Výstava Nestálosť molekúl, ktorá je založená na konfrontácii a dialógu ich programov, potrvá do 21. júna.

„Na jednej strane je umelec, ktorý sa venuje abstrakcii a na druhej autor, ktorý rozpráva príbehy cez svoju maľbu. Aj keď sú na prvý pohľad odlišní, u obidvoch je farebná kompozícia veľmi nosná a dôležitá. Spája ich záujem o maľbu čistej plochy,  pracujú s akrylom a podobnosť možno vidieť aj v skladbe obrazu. U Kvíčalu je prísna geometria viditeľná a u Šilleho dominujú postavy, ale v pozadí je tiež silná geometrická kompozícia alebo skladba,“ uviedla výstavu kurátorka Gabriela Kisová.

Český umelec sa výlučne venuje abstraktnej geometrii,  ktorá je založená na veľmi prísnych pravidlách a na jeho obrazoch nenájdete žiadne postavy či rozprávačské prvky. U slovenského je to presne naopak. Je  to naratívna maľba, ktorá zobrazuje mikropríbehy, postavy, texty a občas sa vyskytne aj abstraktná geometria. Výrazným kompozičným prvkom je u nich ornament, ktorý sa prelína celou tvorbou Petra Kvíčalu, u Erika Šilleho v ostatnom období a sprevádza jeho cyklus obrazov Spiaca voda.

„Do Košíc som doniesol výber zo svojho posledného cyklu, ktorému pracovne hovorím  Zig-Zag III. Obrazy síce vyzerajú, že sú to kryštalické štruktúry, ale v zásade ide o premietanie a prelínanie cik-cakových ornamentov, ktorým sa dlhodobo venujem. Keď som začal maľovať, tak som prišiel na to, že ma veľmi ovplyvňujú prírodné opakovania. Napríklad na poli, keď vyrastajú rastlinky, majú síce pravidelný rad, ale je veľmi mäkký. Na prvý pohľad sú všetky rovnaké, ale každý prvok má vlastnú individualitu a dokonca aj veľkosť, ale je to v nejakom rastri. Žiadna výrazne nevyčnieva o niekoľko centimetrov. Aj keď sa to nezdá, ale všetky obrazy, ktoré tu sú na výstave, tak sú cik-cak ornamenty, ale rytmus je, ako tomu hovorím, od ruky. Na rovnú čiaru používam dosku, ale nič nemeriam, nie je to presná geometria. Mäkký rad nás ovplyvní. Máme to geneticky v pamäti, tak to poznáme v prírode, či už je to more alebo stromy v lese, rytmus mrakov atď. Rytmus je jedna z najzákladnejších vecí, ktorá nás ovplyvňuje,“ hovorí o svojej geometrii  a ornamente Petr Kvíčala, ktorý sa cíti ako drobný pokračovateľ a nie jeho veľký objaviteľ.IMG_8625

Podľa neho zdvihol niečo zo zeme, čo bolo zašliapané. Za posledných sto rokov je všetko dekoratívne a ornamentálne považované za niečo nízke a len na zdobenie. Úplne sme vraj zabudli na to, že to má základné životné funkcie a navyše duchovný charakter tak, ako majú básne, ako majú piesne a všetko, čo s tým súvisí. Je priekopníkom pri objavovaní ornamentu ako svojbytného výrazového prvku v maľbe.

Od polovice 90. rokov sa venuje maliarskym realizáciám v architektúre. Prvú maliarsku intervenciu do architektúry urobil v byte architekta v Lausanne. Jeho významným medzinárodným projektom je stropná maľba Watermelon Cut – Ceiling Dance v budove Deutsche Bundesbank v Chemnitzi. Maliarsku pečať zanechal aj v historickej budove divadla Reduta v Brne či  v budove Rischart na Marionplatz v Mníchove. Pred návštevou pápež v Brne urobil na pódium stenu. Mal na to iba tri týždne. Všetky predchádzajúce vyzerali podľa neho, ako keby sedel v televíznom štúdiu. Vytvoril preto obraz, ktorý evokoval vlny, púšť, zožaté pole. Bolo to dokonalé na pohľad veriacich z diaľky i pre televízne kamery. Obraz splynul s okolitým prostredím.

„Medzi obrazom na plátne a vstupom do architektúry je zásadný rozdiel. Keď pracujem v architektúre, nemôžem postupovať ako maliar, ale skôr ako architekt a uvedomiť si všetky ďalšie okolnosti. Akú má históriu budova, do akej krajiny je zasadená, aké tam vstupuje svetlo, čo sa tam vlastne deje, aké sú tam sociálne väzby a hľadať priesečník s maliarskou tvorbou. Snažím sa nájsť riešenie. Je to vlastne vytváranie prostredia, ktoré musí byť lepšie, ako keď tam realizácia nebola. Na druhej strane mám veľmi rád úplne malé intervencie. Práve teraz som dostal ponuku robiť fasády na obytné domy v Čechách, uvidíme, čo z toho bude,“ dodal maliar a architekt v jednej osobe.

Erik Šille vystavuje svoju poslednú sériu akrylovej maľby väčšieho formátu z roku 2015, ktorá sa venuje téme Spiaca voda. „Vychádzal som zo starých mýtov, ktoré hovoria o tom, že ak si vodu nezamiešate, keď ju načriete zo studne, tak privodíte sebe alebo svojej rodine nejaké nešťastie. Svojimi  vlastnými mikropríbehmi a ikonografiou túto tematiku rozohrávam maliarsky. Spiaca voda ma oslovila neplánovane. Započul som o nej v rádiu počas práce, ale nevenoval som tomu nejakú zvláštnu pozornosť. Predstavovali knihu, ktorá sa venuje príbehom o vode. Nezarezonovalo  to vo mne. Po nejakých týždňoch som si to vybavil. Bol to príbeh z rumunského vidieka, kde sa hovorilo, že kedysi  ľudia museli vodu zamiešať, aby sa im nič zlé neprihodilo.  Tento mýtus ju zobrazuje v negatívnej polohe. Postupne som sa tomu začal venovať , pátral som po rôznych mýtoch v spojitosti s vodou a zrazu z toho vznikla celá séria obrazov, ktorú som už aj uzavrel,“ povedal o vystavovaných dielach slovenský umelec.IMG_8609

Prezradil aj to, čo ho viedlo k ornamentu. Mal vraj pocit, že v súčasnej maľbe sa dekór dosť dehonestuje. Bola to pre neho výzva, že sa bude niečo opakovať a prinesie do obrazu niečo nové. „U mňa sú námetom staré barokové tapety , staré taniere a nejaký kvet z nich a pod. Zobral som si to najgýčovejšie z toho a ako keby som si poleno hodil pod nohy. Maľba úplne inak vyznela a ako keby sa chcela tváriť pekne, ale príbeh je opačný, takže bol to taký konflikt pre mňa, zaujímavá hra, ale neviem, či v nej budem pokračovať. Asi skôr nie.“

Napriek tomu, že je zástancom toho, že na maľbu stačí klasický formát, pustil sa aj do výrezov. Páči sa mu, že maľba presahuje už do objektu, odsúva sa od steny a má aj svoj tvar.  „Tieto práce volám karička ako trojuholníkový syr alebo pizza.  Objekt sa podobá litosferickým doskám, kde sa objavuje aj voda a je to vlastne vykrojený polkruh zeme. Momentálne ma to baví, ale nemyslím si, že by som v tom dlhodobo pokračoval. Predtým som robil hexagony – včelie plasty, šesťuholníky, teraz sú to karičky. Vždy sa radšej vrátim ku klasickému formátu – štvorec a obdĺžnik. Maľba nepotrebuje barličky v podobe rôznych iných formátov,“ uzavrel ďalšiu kapitolu svojej tvorby a priznal, že začína pracovať na niečom novom, aj keď je iba v štádiu usporadúvania myšlienok a nápadov.

Kveta Podhorská

Foto:Maroš Simon

Podujatie je spolufinancované z dotačného systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.