Rozsiahlym výberom z maliarskej tvorby sa v Galérii Alfa v Kasárňach/Kulturparku predstavuje výtvarník Štefan Bubán na výstave s názvom Impulzy a pulzácie 85. Verejnosti bude sprístupnená do 11. februára. Rodák z Pavloviec nad Uhom sa prezentoval na viacerých samostatných a kolektívnych výstavách doma a v zahraničí. Táto je doposiaľ jednou z najväčších retrospektív umelcovej tvorby.
Na pozadí desiatok olejov, akrylových malieb a kombinovaných techník, zostavených do ucelenej maliarskej kolekcie, prináša reprezentatívnu sondu do diapazónu jeho tvorivej práce. Poskytuje tak priestor na oboznámenie sa s umelcovým profilom a rekapituluje výsledky jeho tvorby s náznakom formovania výpovede smerom do budúcnosti.
S jeho menom sa spája vývin slovenského maliarstva za obdobie viac než posledných päťdesiat rokov od umelcovho vstupu na našu výtvarnú scénu až do súčasnosti. Nejde pritom len o oblasť individuálnych a skupinových prejavov, ktoré sa objavovali, kulminovali, vznikali a zanikali v tomto prostredí, ale aj o súhrn myšlienkových impulzov, tematických okruhov a námetov, ktoré slovenské maliarstvo a jeho profiláciu sprevádzali a formovali. Dôležitú úlohu zohrala maliarova spriaznenosť s vnútornou podstatou – geniom loci – vlastnej tvorby, s priestorom, kde sa odjakživa pohyboval, kde hľadal, hľadá a nachádza motívy pre svoje diela. Bol a je ním východoslovenský región, spolu s úsilím maliarsky obsiahnuť svet v jeho rozmanitosti a rozporuplnosti.
Študoval na Vyššej pedagogickej škole v Prešove a neskôr na Pedagogickej fakulte Univerzity J. A. Komenského v Bratislave u jedného z predstaviteľov medzivojnovej generácie slovenského výtvarného umenia, prof. Eugena Lehotského. S odstupom času možno povedať, že Štefan Bubán získal základ toho, čomu sa hovorí maliarske „zmocnenie sa“ života, smerujúce k jazyku nefiguratívneho zobrazenia vonkajšieho a vnútorného sveta v obraze.
„Štefan Bubán je maliar, ktorého tvorbu možno nazvať typom procesuálnej maľby na Slovensku (s akou sa stretávame v Európe i vo svete), maliar, ktorý bez ohľadu na nástup mladšej a mladej generácie umelcov v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia u nás, rozvíjal a rozvíja podoby neomodernistického maliarskeho obrazu. Jeho diela možno považovať za „rámcové obrysy reality“, zhmotnené vo farbe a tvare, ktoré transformuje do novej podoby sveta, smerujúceho od počiatočného vnemu cez analýzu motívu k výslednej kompozičnej štruktúre hotového celku obrazu. Sú to obrazy, ktoré majú „čistú dušu,“ a odrážajú umelcov hlad po večnom poznávaní všetkého. Sú výsledkom poznávania ľudského vnútra a sveta, ktorý je vždy otvorený. Dá sa do neho vstúpiť, aj z neho vystúpiť. Preto je aj svet týchto obrazov jedinečný. Pre neho – i pre nás…,“ hovorí výtvarný kritik a historik umenia. Ľubomír Podušel.
Vždy ho priťahovali príklady klasikov a súčasníkov výtvarného umenia, talianska renesancia, secesia, kubizmus, expresionizmus, veľkí mágovia európskej výtvarnej moderny. Odtiaľ pramení aj jeho úcta k výbojom modernej maľby, ktorá zaznamenala prevratné objavy v chápaní farby a tvaru v maliarstve, založené často na matematických a hudobných pojmoch, ako sú proporcionalita a harmónia. Páči sa mu monumentálna majestátnosť obrazového celku, strohosť až jednoduchosť kompozície, hra svetla a tieňa, tajomný šepot obrazotvornosti, vrava snov, úžas nad mocou a mohutnosťou večnosti.
