Medzinárodne etablovaná a uznávaná súčasná slovenská umelkyňa Petra Feriancová (1977), rodáčka z Bratislavy, vyštudovala výtvarné umenie na Accademia delle Belle Arti v Ríme. V súčasnosti tvorí v hlavnom slovenskom meste a svoje diela prezentuje v renomovaných galériách.
Vo svojej tvorbe programovo pracuje s pamäťou, skúma emocionálne reakcie, reflektuje momenty v čase, ktoré formou sofistikovaného výstupu posúva ďalej, do roviny vnímateľnej subjektom zvonka, mimo jej interného kontextu. Možnosti a hranice zdieľania, forma uchopenia, fixácie, sú popri konceptualizácii, a nezriedka post produkčných prístupoch, dominantné. Prevláda práca s fotografiou, videom, video inštaláciou, textom, zvukovým záznamom. Osobná história, rodinné archívy, zážitok, fascinácia – to sú kľúčové momenty Feriancovej tvorivého nastavenia. Jej výstupy sú vizuálne suverénne a afektívne súčasne. Je doma v „polohách“, ktoré na Slovensku nie sú celkom štandardné, o to viac však atraktívne. A veľmi dobre komunikovateľné na medzinárodnej úrovni. Ustavične prerába, znovu vytvára nové situácie, spojenia a vzťahy,
Jej práce boli vystavované na mnohých miestach, vrátane secesného múzea vo Viedni; Eastside Projects, Birmingham, Musée d’Art Moderne de Saint-Étienne, Moravská galérie Brno, ISCP, New York, Slovenská národná galéria, Bratislava a Jiří Švestka, Berlín. V roku 2010 získala Cenu Oskára Čepana Award.
„Pracujem s archívmi National Geographic, ktoré patrili môjmu otcovi. Objavila som ich, keď sme sa presťahovali. Veľmi mi pripomínali detstvo. Časopisy sú bohaté na obrázky a dokumentáciu. Kategorizujem ich do rôznych skupín, z ktorých každá sa zaoberá buď témou alebo materiálom. Zakomponovala som do toho aj vlastné fotografie. Veľmi ma zaujíma forma, takže som sa hrala s architektúrou priestoru,“ prezradila o sebe Petra Feriancová.
Pre Petru Feriancovú je dôležitý objav, preto fotografie zväčšuje a stále sa s nimi hrá. Objavujem v nich nedefinovateľné veci, absolútne nuansy, farbu, ale aj samotu či vyľudnenosť. Autorka svojimi inštaláciami núti diváka k akcii, skúmaniu a hľadaniu.
Na výstavách sa prezentuje s tradičnou pozíciou hry so spomienkami – vlastnými či cudzími, asociáciami, vnemami, ktoré si človek odnáša, fixuje na konkrétne, často nepotrebné, bezvýznamné predmety a veci ako fotografie a obrázky z časopisov. Podstatou jej každého diela je, aby nieslo výpoveď, ktorá vôbec nemusí byť rovnaká pre všetkých. Autorke ide o to, aby dielo bolo schopné vyvolať určitú reakciu, podať správu, hoci aj rozpor, pobúrenie u diváka, ktorý môže byť podľa nej tak bezdomovcom, ako aj vysoko postaveným človekom. Umenie nemá byť luxusom, ale práve naopak
