V Kunsthalle/Hale umenia je odvčera nainštalovaná prvá individuálna retrospektívna výstava českého autora Jiřího Kovandu. Je to umelec, performer, maliar a kresliar, ktorý pripravuje objekty a inštalácie, pedagóg na dvoch vysokých umeleckých školách – na pražskej Akadémii výtvarných umení a Fakulte umení a dizajnu v Ústí nad Labem. Medzinárodne uznávaný umelec je jednou z najvýraznejších postáv českého umenia súčasnosti. Svoju tvorbu predstavil na veľkých výstavách v zahraničí, jeho diela sa nachádzajú v zbierkach významných galérií v Paríži, Londýne či vo Viedni.
„Výstava s názvom Tri člny plávajú spolu predstavuje unikátny vizuálny jazyk, čím je zaujímavý aj v širšom európskom kontexte. Snažili sme sa urobiť retrospektívny zostrih a návštevníci môžu vidieť jeho vývoj od 70. rokov, kedy pracuje v postmodernej lekcii v abstraktnej maľbe. Ďalšia časť výstavy je venovaná 90. rokom, kedy sa sústreďuje na drobné inštalácie – drevené objekty, škatuľky s malým geometrickým vzorom. Tretiu časť tvoria práce po roku 2000,“ predstavil Jiřího Kovandu kurátor výstavy Vladimír Beskid.
Špeciálny blok je venovaný starším akciám. Jedna je známa kultová vec Sedím a čakám, kým mi niekto zavolá z roku 1976 a podobná akcia z roku 2008. Znovu sedí a čaká. Je tam napísané telefónne číslo a text, že keď niekto zazvoní, nezdvihne to, ale všetci okoloidúci tak môžu urobiť. Celá výstava je vzorkou z jeho bohatej činnosti. Sú to rôzne média a rôzne techniky. Základom jeho uvažovania je intimita, subtílnosť, osobná výpoveď a používanie bežných nenápadných odhodených materiálov. Sú to napríklad vežička z kociek cukru, soľ vysypaná do rohu, previazané šnúrkou. Niekoľko inštalácií s podstavcami urobil priamo na mieste. Výsledkom je aj šnúra, ktorá sa ťahá po celej dĺžke výstavného priestoru.. Na jednom konci je drevený objekt, na druhom pivo Šariš.
„Aj keď na počet vecí výstava nie je obrovská, ale je to viacmenej retrospektíva. Začína polovicou 70. rokov performanciami, ktoré som robil v tom čase a kontinuálne pokračujú diela až po súčasnosť. Návštevníci môžu vidieť rôzne prístupy, rôzne médiá, od záznamu, performance, cez kresby, maľby, objekty až po inštalačné veci, ktoré sú urobené priamo na mieste špeciálne pre túto výstavu,“ povedal o svojej prezentácii Jiří Kovanda.
Prezradil tiež, že názvy výstav, objektov alebo obrazov nikdy nevymýšľal tak, aby boli popisné. „Vždy som sa snažil, aby im dodávali ďalší rozmer, skôr poetický, než popisný. Tak vzniklo aj pomenovanie Tri člny plávajú pospolu. Nič sa za tým neskrýva, nie je to žiadna inotaj. V lete som bol na chalupe u známych. Počas víkendu som mal vymyslieť názov pre výstavu. Za posteľou som mal knižnicu. Keď som sa zobudil, vytiahol som z nej knihu Julesa Verneho. Roztvoril som ju na kapitole, ktorá sa volala Tri člny plávajú pospolu., Povedal som si, že je to dobrý nápad. Navyše, keď je výstava v bývalej plavárni. Na pozvánke sa objavil názov knihy, z ktorej to je, podobizne J. Verneho, čo je vlastne taká hra asociácií.“
Z Košíc, kde diela zostanú do novembra, „odpláva“ J. Kovanda na ďalšiu výstavu na budúci týždeň do Skopje v Macedónsku. Potom sa už bude venovať svojim študentom, čo ho veľmi baví a má z toho radosť. Čo sa týka jeho ďalšej umeleckej činnosti, nikdy nemal a ani nemá žiadne plány. Vraj si nevymedzuje nijaké ciele.
„Neustále nosím so sebou skicáre a zápisničky, keď cestujem niekde vlakom. Všetky veci sa rodia najčastejšie z nejakého momentálneho podnetu alebo niečo zahliadnem, s niečím sa stretnem, niečo zažijem. Poznamenám si to a vraciam sa k tomu, nápady sa spresňujú a cizelujú, preto sa nedá povedať, že by som nejako kontinuálne pracoval na nejakom projekte. Sú to bezprostredné reakcie na rôzne okolnosti,“ uviedol vystavujúci autor.
V Košiciach bol veľmi dávno a videl ich len letmo. Teraz si to vynahradil a skonštatoval, že to, čo videl, ho veľmi milo potešilo a prekvapilo. „Centrum je veľmi pekne opravené, žije to kaviarničkami, kostol je nádherný. Fakt sa mi tu páči. Bol som prekvapený a veľmi ma bavilo prechádzať sa tu a zájsť si večer do podniku. Je tu taký príjemný a pokojný život. Mám radšej menšie mestá, než obrovské,“ dodal k návšteve Košíc. To, že sa mu zdajú malé s úsmevom poopravil. „Veď nie sú také veľké ako New York.“ A vlastne mal pravdu.
text: Kveta Podhorská, foto: Michal Vasiľ
[nggallery id=165]
