Quasars Ensemble predviedol excelentný hudobný karneval

Včerajší koncert rezidenčného súboru Kasární/Kulturparku Quasars Ensemble pod názvom Romantisme uzatvoril kapitolu hudobných štýlov, ktoré boli charakteristické pre začiatok 20. storočia. V tomto období sa stretli ešte posledné ozveny hudby 19. storočia s experimentmi, ktoré boli príznačné pre hudbu 20. storočia. Ako je na koncertoch komorného telesa zvykom, vždy je to v spojení so slovenskou skladbou.

Toto obdobie sa označuje termínom Belle Époque, resp. Fin de Siècle. Práve experimentovanie na doznievajúcom štýle zaujímavým spôsobom kombinovalo pozitívne a bezstarostné obdobie s pokrokom  vo vede a technike, čo umožňovalo v umení produkovať úžasné veci. Stretli sa secesia a návrat k starým hodnotám – ornamentom, ale zároveň s určitými prvkami dekadencie,  charakteristickej pre expresionizmus. Ľudská kreativita produkuje úžasné veci technického pokroku, ale zároveň aj určité pochmúrne nálady a pochybnosti. Existuje iba málo príkladov, ktoré by dokázali všetko skĺbiť do jednej skladby. Jedinečným počinom sa stáva krátka poetická skica The Unanswered Question/Nezodpovedaná otázka Charlesa Ivesa .

„Táto skladba je kultovým dielom. Zvláštne je to, že sa v nej stretlo množstvo elementov. Prvým je, že ešte neskorú romantickú harmóniu v sláčikoch dopĺňa dosť drsný výraz dychových nástrojov, čo je vlastne stret dvoch svetov a ešte je to použité v jednej skladbe. Ives si dokonca dovolil experimenty v čase. Sláčiková a dychová sekcia sú od seba nezávislé, sú v iných tempách a taktoch ako sláčiky, čo je nemysliteľné. Klasická hudba dovtedy také niečo nepoznala. Každá zo sekcií – trúbka, flauty a sláčiky majú svoju nehudobnú funkciu,“ vysvetlil umelecký šéf súboru Quasars Ensemble a dirigent Ivan Buffa.IMG_3726

Interpretácia jednej z najznámejších skladieb klasickej hudby Camille Saint Saëns/Karneval zvierat v podaní Quasars Ensemble so sprievodným hovoreným textom, v ktorom sa predstavujú jednotlivé zvieratá, bola naozajstným hudobným karnevalom.

„Pre nás, ako súbor, je zaujímavé, že je to jedna z veľmi zriedkavej ansámblovej literatúry vôbec z 19. storočia, kedy komorný súbor ako médium ešte vôbec neexistuje. Je to typické až pre hudbu 20. storočia, aj keď vtedy nejaké skladby už boli, ale sú to len ojedinelé počiny. To je jeden z nich, kedy nevznikla transkripcia orchestrálnej skladby pre komorný súbor, ale bola pre neho špeciálne skomponovaná. Bola natoľko zaujímavá a spopulárnela, že bola neskôr upravená pre orchester. Podobne ako Siegfriedova idyla od Wágnera pre komorný súbor, ktorú autor následne upravil pre orchester, lebo mala veľký úspech. Iné skladby ani neexistujú,“ dodal I. Buffa, ktorý vymenil dirigentskú paličku za klávesy klavíra.

Čo je zaujímavé, skladateľ tejto skladbe neprikladal veľký význam, pretože  bola napísaná veľmi jednoducho a prístupná pre širšie publikum. Mal pocit, že nie je dosť hodná toho, aby stála pri iných jeho skladbách. Ľudia si ju veľmi obľúbili. Jeho štýl je typickým produktom Belle Époque. Väčšina hudobníkov už nežije, ale romantizmus ešte pretrváva a hľadá posledné možnosti, ako by sa mohol vyjadrovať, takže všetko z romantického štýlu tam je prítomné, ale obohatené práve o prvky secesie, ktoré pozorujeme napríklad v architektúre. Skladba má veľmi veľa takých pasáží a spracovaní hudobného materiálu, ktoré veľmi evokujú hudobné ornamenty, netypické pre hudbu v 19. storočí, čo sa dá pozorovať v celej jeho tvorbe. Nie je to už ten romantizmus, ktorý bol veľmi vášnivý, plný bláznivých kontrastov, ale je to skôr snivý, noblesný až rozkošný štýl. Smerovaním k farbám sa prelína s impresionizmom a vzájomne sa ovplyvňujú.IMG_3753

Koncert prezentoval originálnu ansámblovú tvorbu, ducha doby, prelínajúceho sa koncom 19. a začiatkom 20. storočia. K tomu bolo nutné dramaturgicky doplniť niečo zo slovenskej tvorby. Bola to skladba Alexandra Albrechta Klavírne kvinteto z roku 1913, ktorá spĺňa všetky atribúty neskorého romantizmu. Je v nej nielen bezstarostnosť, ale skôr až mahlérovským spôsobom predimenzované všetky prvky.

„Je to gigantická formová stavba s veľkými kontrastami, veľkými oblúkmi, neuveriteľným dynamizmom  veľkých rozmerov, ale aj prvkami ornamentiky, experimentov v harmónii, takže je to skvost nielen slovenskej komornej hudby, ale aj slovenskej hudby ako takej,“ vyjadril sa s uznaním k tvorbe slovenského skladateľa hudobník a skladateľ Ivan Buffa, ktorý spolu so sláčikovými kolegami predviedol na klavíri excelentný výkon.  Je to podľa neho jedna z vrcholných skladieb slovenskej hudby, keď nie jedna z najvynikajúcejších diel, ktoré vôbec máme, čo bolo cítiť aj z celého hudobného prejavu komorného telesa.  Koncert si rovnako užívali skvelí hudobníci i melódiami unesení poslucháči. Sám Albrecht považoval  skladbu za svoj experiment a nikdy ju nepočul koncertne hrať. Prvý raz zaznela verejne presne po sto rokoch od svojho vzniku v roku 2013.

Kveta Podhorská

Podujatie je spolufinancované z dotačného systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

foto: Maroš Simon

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.