Do obdobia neoklasicizmu nás hudbou preniesol rezidenčný súbor Kasární/Kulturparku Quasars Ensemble, ktorý ponúkol publiku koncert Néo classicisme, zostavený zo skladieb Alexandre Tansmana, Georgesa Aurica, Alexandra Moyzesa, Bohuslava Martinů a Alexandra Albrechta.
Tak ako radosť zo skončenia vojny, odrážajúca sa v hudbe týchto skladateľov, rovnako sa na divákov valila z pódia pozitívna energia v podaní komorného zoskupenia, ktoré pripravilo naozaj čarovný večer. Vážna hudba dostala veľmi pozitívny a veselý náboj, ktorý rozbúšil nejedno srdce a naladil na obdobie, kedy sa v Paríži zrodil nový hudobný štýl.
Neoklasicizmus bol syntetickým trendom umenia 20. storočia. Silným impulzom k jeho naplneniu bola po skončení 1. svetovej vojny radosť zo života, opätovná viera v ľudské schopnosti, ktoré by mohli viesť k vytváraniu užitočných vecí a cnostných výtvorov umenia podľa antického vzoru. V hudbe dokázal zlúčiť obdiv k renesančnému i barokovému kontrapunktu s nádhernými, priehľadnými líniami klasicistickej hudobnej formy, keďže antická hudba takýmto bohatstvom ešte nedisponovala. Popritom prijímal rozmanité podnety európskeho, ázijského či amerického folklóru, aby dotvoril renesanciu novodobej absolútnej hudby, neopúšťajúc priestor tonality. Symbolom zjednotenia sa stala mimoriadnym talentom obdarená osobnosť Igora Stravinského, na ktorého jednotlivé štýlové prvky postupne reagovali ďalší autori.
„V poradí tretia sezóna pôsobenia rezidenčného súboru Quasars Ensemble v Kasárňach/Kulturparku sa bude niesť v znamení predstavovania jednotlivých štýlov, ktoré lemovali celé 20. storočie. Prvým takým výrazným štýlom, ktorý spadá do 20. rokov 20. storočia je práve neoklasicizmus, kde rolu zohralo niekoľko faktorov. Určite najsilnejším bol koniec prvej svetovej vojny ako strašného zážitku, ktorý nadviazal na veľmi krásne obdobie začiatku 20. storočia, v ktorom sme pozorovali obrovský pokrok vo vede a takisto v umení . Po tejto pohode prišiel veľký horor, ktorý dovtedy nemal vo svete obdobu. Reakcia na to bola v umení taká, že ľudia potrebovali jednak nadviazať na pohodový začiatok storočia, jednak pociťovali určitú radosť z toho, že vojna už nie je a potrebovali sa vyjadrovať čo najjednoduchším, najspontánnejším a najradostnejším spôsobom. Bola to aj reakcia na romantizmus, či už ten čistý alebo na jeho neskoršie fázy a neskôr v spojení s impresionizmom, kde všetko bolo v rovine snov, na život a na smrť. Tam vždy išlo o veľmi vážne idey a umelec bol de facto spájaný s určitým bláznovstvom alebo silným zápalom pre nejaké idey, vášne, bojovalo sa o lásku a mohol vyhrať a zostať živý iba jeden,“ priblížil obdobie, z ktorého znela hudba na pódiu umelecký vedúci komorného zoskupenia a jeho dirigent Ivan Buffa.
Toto všetko chcel neoklasicizmus negovať. Chcel bezstarostnosť, každodenný život taký aký je, bez snov a hrdinstiev. Názov neoklasicizmus pochádza jednak z filozofických spisov Ferruccio Buzoniho a rovnako tam bol skutočný návrat ku klasicizmu čo sa týka hudby presne s ideálmi kvázi absolútnej hudby bez nejakých vážnych pozadí alebo mimohudobných obsahov. Išlo len o čistotu formy, o jednoduché sprostredkovanie čírej hudby v zrozumiteľnej forme, jednoducho prístupnej a v podstate to bol ako keby antický ideál krásy.
„Táto hudba je veselá, svieža, optimistická. Ako je zvykom pri našich koncertoch, nevynechávame z toho ani slovenskú hudbu a je to pozoruhodné práve v tom zmysle, že je to možno prvýkrát, kedy hudba na Slovensku bola v obraze toho, čo sa deje vo svete v reálnom čase. Mladý Moyzes študoval v Prahe, ktorá v 20. rokoch žila neoklasicizmom, werichovským divadlom, jazzom, Ježkom. Moyzes bol prvý, kto to na Slovensko priniesol. Hoci to nebolo prijaté úplne s pochopením, ale bolo to niečo, čo nás tiež pripojilo k aktuálnemu dianiu vo svete umenia a hudby konkrétne. K nemu sa priraďuje aj už náš starý známy Alexander Albrecht, ktorý prešiel rôznymi fázami vo svojej tvorbe. Najskôr neskorým melantizmom, potom aj týmto kvázi neoklasicizmom, ktorý predznamenával vlastne druhú polovicu jeho tvorby. Takže logicky sme zaradili týchto dvoch skladateľov do programu,“ uviedol I. Buffa.
Centrom tohto štýlu a miestom, kde neoklasdicizmus vznikol a najlepšie sa mu darilo, bol Paríž, kde sa zišla elita sveta či už z Ameriky, západnej a východnej Európy. Centrálnou osobnosťou bol Stravinský, ktorý svoje najväčšie tvorivé obdobie venoval práve neoklasdicizmu. Bol silným inšpiračným zdrojom práve pre túto kozmopolitnú spoločnosť . Preto v tomto programe vystúpili možno pre Slovensko nie až tak známe mená, ale v princípe vo svete etablované, ako poľský emigrant, v Paríži žijúci Alexandre Tansman i významný český autor, ktorý tam veľkú časť života prežil, Bohuslav Martinů a taktiež pre nás veľmi exotickým koloritom hrajúci autor, brazílsky skladateľ Heitor Villa Lobos, ktorého poznáme z našich pódií. Sem-tam sa objavil v niektorom z orchestrálnych koncertov, resp. gitaristi ho zvyknú hrávať, pretože komponoval pre gitaru, ktorá má trochu ohraničený repertoár podobne ako saxofón. Pre nich je to prvý pôvodný repertoár priamo písaný pre gitaru a nie transkribovaný. V Lobosovej skladbe sme mohli počuť aj saxofón ako v tom čase úplnú novinku v rámci orchestrálnej alebo komornej klasickej hudby.
Hudba, ktorá znela z pódia počas koncertu, bola svieža, veselá, energická a ulahodila uchu poslucháča. Rovnako pre súbor bola radosť ju interpretovať, aj keď už na prvý pohľad vyžadovala maximálne výkony jeho dokonale hrajúcich členov.
„Pre nás je to prvá pôvodná hudba komponovaná pre komorný súbor ako nové teleso, pretože romantizmus komorný súbor nepozná. Romantizmus pozná iba komornú hudbu v rámci menších obsadení – sláčikové kvarteto, klavírne trio atď. alebo pozná orchestrálnu hudbu, ale niečo medzi tým nepozná. To je vyslovene výdobytok začiatku 20. storočia či už expresionizmu alebo neoklasicizmu. Je to aj pre nás veľmi ťažký repertoár , pretože je to pre nás napísaná hudba. Je to jedna z prvých takýchto hudieb a je pre nás veľmi príťažlivá,“ povedal šéf súboru.
Skladby sú aj v samotnom názve pozitívne. Čo sa týka Martinů a jeho Kuchynskej revue, tak je to džezový balet. Samotné postavy sú predmety z kuchyne – hrniec, pokrievka, varecha, uterák. Ide skutočne o zábavu. Súčasťou suity je charleston a takisto je to aj v prípade Moyzesa, ktorý pričuchol Ježkovmu džezovaniu. V rámci Divertimenta zahral súbor tango i blues.
Kveta Podhorská
[nggallery id=249]
foto: Tomáš Bachura
Podujatie je spolufinancované z dotačného systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
