Mimoriadna informácia: Zrušené podujatie - Divadlo Na Sídlisku: Traja vlci a prasiatko

S Bibianou si deti užili veľa zábavy a všeličomu sa priučili

S Bibianou si deti užili veľa zábavy a všeličomu sa priučili

Interaktívne výstavy Medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana fascinujú deti všetkých vekových kategórií a s radosťou sa chodia hrať do galerijných priestorov. Veľa sa naučia, zabavia sa, pretože na týchto výstavách neplatí, že sa  nesmú ničoho dotýkať. Práve naopak. Rozvíjať si tak môžu svoje vedomosti, izručnosti i fantáziu. Svoje jedinečné detské projekty Bibiana predstavila nielen v Bratislave, ale aj v Kasárňach/Kulturparku. Za posledných sedem rokov mohli návštevníci spoznať  prostredníctvom výstav celý rad zaujímavostí, ktoré rozšírili ich obzor formou hry.

Momentálne sa však z vrcholov Babylonskej veže a Cheopsovej pyramídy vyššie ku hviezdam nedostanú. Výstava s názvom Veže do neba nie je zatiaľ prístupná, ale o zážitok z nej deti neprídu. Hneď, ako to súčasná situácia dovolí, budú ju môcť navštíviť. Získajú na nej nové poznatky o tom, prečo človek odjakživa túžil nájsť si miesto, odkiaľ by videl vzdialenejší svet ako ten, ktorý pozná. Najprv mu poslúžil vysoký strom, neskôr si postavil vežu. Prečo ich ľudia stavajú, načo im slúžili a ako ich stavali, aby nespadli, sa isto dozviete. Získate informácie o vysokých stavbách – od Babylonskej veže cez mrakodrapy v New Yorku až po najvyššie stavby súčasnosti. Deti sa zoznámia s vynálezmi, ktoré umožnili stavbu postaviť, ale aj s problémami s vetrom, výkyvmi teplôt, požiarmi či zemetraseniami. Pomocou stavebníc z rôznych materiálov si budú môcť postaviť niekoľko typov veží, ale aj navrhnúť vlastnú.

Predchádzajúca výstava Šperkopríbeh priblížila, že oddávna sa nezdobili iba ženy, ale obe pohlavia. Expozícia prezentovala históriu šperku, ktorá je dlhá ako história ľudstva. Zhrnula poznatky z viacerých vedných odborov – dejín, zemepisu, geológie, etnografie i literatúry a filmu. Priblížila všetko o šperkoch: z čoho sa vyrábajú, kde sa nachádzajú suroviny na ich výrobu, prečo sa ľudia zdobia, čo pre nich šperky znamenajú. Deti sa zahrali v klenotníckom mini ateliéri, mohli si poskladať vlastný kryštál, namaľovať výbrus drahokamu či z farebných kamienkov vytvoriť náhrdelník. Spoznali tajomnú zlatú komnatu s Midasovým príbehom i pokladom Ali Babu. Vkročili tiež do príbehu Troch mušketierov, aby pohľadali stratené diamantové prívesky z náhrdelníka kráľovnej Anny.

Do umeleckého krásneho písania vnorila výstava Kaligrafia = krasopis. Písmo predstavila tak, ako vznikalo počas stáročí v rôznych častiach sveta. Návštevníci si mohli napísať text v klinovom písme, poskladať obrázkové vety z hieroglyfov alebo si precvičiť ozdobné písanie štetcom či zrezaným perom. Navštívili hradnú pisáreň, púštny stan arabského pisára i pagodu čínskeho písmomaliara. Pre tých, ktorí ešte nevedia písať, bola pripravená maľovaná abeceda ilustrátorky Aleny Wagnerovej či umelecký text básnika Jána Smreka. Výstava ponúkla možnosť napr. z Braillovho písma vyskladať slová, napísať text v klinovom písme, štetcovým perom písať ozdobne, kaligraficky. Súčasťou expozície boli staroeurópske, ranosemitské, etruské, grécke, harappské, čínske, fenické, hebrejské, arabské, indické, aramejské, sumerské klinové a iné druhy písma, podobne ako egyptské hieroglyfy, runy, hlaholika, cyrilika, latinka, azbuka a ďalšie.

Tí, ktorí navštívili výstavu A – ako animátor, už vedia ako ožívajú postavičky v animovaných filmoch. Výstava vyzvala deti k tvorivej hre tak, že sa sami stali animátormi. Ambíciou bolo prostredníctvom hravosti a kreativity nenásilne priblížiť detskému návštevníkovi nielen zaujímavosti zo sveta technického spracovania animovaných filmov, ale zoznámiť sa aj s animátormi, ktorí hrdinom vdychujú život. Z pripravených plôškových fragmentov si mohli vyskladať postavičky, pozrieť si filmy a kresliť podklady ku kreslenému filmu. Na bábkový film bol určený priestor s diorámami interiérov zo známych filmov a modelovacie postavičky, na ktorých si vyskúšali pohyb a aj to, ako sa robí digitálny plôškový a kreslený film a 3D animácia. Nakresliť si mohli aj kúsok vlastného filmu a oživiť ho.

Bibiana priblížila poučnou a vtipnou výstavou Až naprší a uschne jedinečnosť zemskej atmosféry. Vykreslila ju nielen ako predmet vedeckého bádania, ale aj ako vizuálnu inšpiráciu pre mnohých významných výtvarných umelcov od starého Egypta až po dnešok. Zvedavci sa dozvedeli viac o slnečnej sústave, zložení zemskej atmosféry, vzniku vetra, cyklónov a tornád, o systéme pomenovania mrakov či predpovedi počasia. Vidieť mohli obraz povrchu Mesiaca, vrstvy zemskej atmosféry, oboznámili sa s jej históriou, so súčasným zložením a jej dôležitosti pri ochrane našej planéty pred meteoritmi, ale aj smrtiacim ultrafialovým žiarením, ale aj to, aká je dôležitá ochrana atmosféry. Stlačením gombíka na makete mohli návštevníci spôsobiť malú potopu.

Určite si ešte spomínate na nevšednú interaktívnu výstavu Okohra, ktorou medzinárodný dom umenia otvoril obzory mnohým deťom. Prostredníctvom rôznych aktivít mali možnosť presvedčiť sa o tom, čo oko vidí a je celkom inak i o tom, čo oko nevidí a je to tam. Ľudstvo už stáročia pozná fakt, že prechod medzi realitou a konečným dojmom môže byť podporovaný nekonečným radom iluzórnych prostriedkov. Práve ich objavovaním a vysvetľovaním môžeme prekonať bariéru vybudovanú zaužívanými vzorcami percepcie a podporiť rozvoj kreatívneho myslenia. Návštevníci vstupovali do výstavných priestorov a stali sa prieskumníkmi. Overovali si to, čo oči vidia a inštalácia mu umožnila nahliadnuť a ohmatať skutočnosť. Grafické prvky navigovali deti, kde sa majú postaviť a kam sa pozrieť, aby bola videná ilúzia čo najdokonalejšia.

To, že sa netreba báť vymyslených bytostí, ktoré strašia iba v rozprávkach, sa deti mohli presvedčiť na výstave Hu húúú. Bibiana ich pozvala do sveta najstrašnejších slovenských strašidiel. Práve táto téma je cestou k poznávaniu tradičnej kultúry vlastného národa a objavovaniu jej morálneho odkazu. Autori sa inšpirovali knihou Kataríny Nádaskej Čerti, bosorky a strašidlá, ktorá pozná všetky tradičné slovenské strašidlá, od čertov cez škriatkov až po ježibaby či bosorky a ilustrátora Svetozára Košického. Výstava bola návratom k strašidelným bytostiam zo slovenských rozprávok a povestí, ktoré obývali naše príbytky, lúky, lesy, cintoríny, krížne cesty… ako protiklad halloweenských strašidiel. Jej cieľom nebolo deti strašiť, ale zoznámiť ich so slovenskými bytosťami z povier.

Myšlienka je ako raketa, ktorej palivom sú emócie. V tomto duchu sa niesla výstava s názvom Emócie, ktorá mala v návštevníkoch vyvolať množstvo emócií, uvedomiť si vnútorné prežívanie a zobraziť ho výtvarnou formou. Autori sa zamerali na sprostredkovanie informácií vo výtvarne pôsobivom prostredí hravou formou na to, ako funguje mozog a aké impulzy vyvolávajú jednotlivé pocity – prekvapenie, smútok, hnev, radosť či strach a s ním súvisiace rôzne fóbie. Každá emócia má svoju farbu. Interaktívne prvky umožnili pochopiť a „zľahčovať“ pocity, a tak ovládnuť negatívne. Návštevníci sa poučili o tom, čo sú emócie, kde v mozgu sídlia, aké sú typy a aký bol ich vývin, čo je strach, radosť a šťastie. Získali informácie o emočnej inteligencii, jej zložkách a sociálnej inteligencii.

Na výstave V modrobielom lese deti určite nezablúdili, ale sa niečomu priučili a zabavili sa. Tematicky čerpala z tradičnej modrotlače, predstavila svet a jej poetickú grafiku vo forme herne tajomného lesa, kde sa deti zoznámili s históriou i technológiou tohto remesla. Jej cieľom bolo nielen priblížiť krásu a poetiku modrotlače,  na Slovensku tradičnej a obľúbenej textilnej techniky, ale ja podporiť jej oživenie. Počas náučnej prechádzky lesom sa návštevníci mohli poučiť i zabaviť. Keď vyliezli na vŕšok so zvláštnymi stupienkami, ukázalo sa im bludisko s guľôčkou, ktorá hľadala cestu von z obrovského kvetu. Mohli si nakresliť mapu, ktorá ich viedla kľukatými cestami okolo bielo-modrého vodopádu, tajomnej posuvnej skladačky i svietiacej dosky s ornamentmi. Vstúpiť mohli do hlbokého tmavého lesa, kde ich prekvapil diviak, líška, jeleň a aj dve optimistické obludy. Kresby kvetov i zvierat pochádzali zo vzorkovníka majstrov tlačiarov.

Veľa poznatkov získali deti na výstave Umenie záhrad, ktorá sledovala vývin a ich premeny v historickom priereze s upozornením na osobité zaujímavosti ázijskej záhrady. Zámerom bolo ukázať, prečo vznikali prvé záhrady, ako sa v priebehu storočí menila ich podoba a ako si aj dnes možno z mála dopriať veľa potešenia. Expozícia, rozdelená na jednotlivé časové úseky, previedla návštevníkov cez starovekú „rajskú záhradu“, ktorá je kolískou všetkých nasledujúcich záhrad (Egypt, Mezopotámia, Grécko, Rím…), pričom ich interaktívnou formou zoznámila s jej osobitosťami. Prehliadka pokračovala cez stredovekú bylinkovú kláštornú záhradu do rafinovanej podoby francúzskej a anglickej záhrady 18. storočia s ich protikladnými koncepciami a do romantických zákutí anglického vidieka… V „projekčnej“ časti si mohli záujemcovia navrhnúť vlastnú záhradku napríklad na malom balkóne, parapete na okne alebo aj japonskú záhradku v črepníku.

Dielo Albína Brunovského, jedného z najvýznamnejších slovenských grafikov a maliarov a zakladateľa Bienále ilustrácií Bratislava priblížila výstava Klobúk dolu, pán Brunovský. V jeho spomienkach sa mihali obrazy piesčitého Záhoria, kde sa narodil a vyrastal, veľkým zážitkom bola havária lietadla v Zohore za II. svetovej vojny, poľný lazaret, ktorý bol zriadený v brunovských dome, loď ktorou priplávala jeho mama z Ameriky či zeleninová záhrada a sud kapusty, ktorý pripomína ako sa pašovala voľakedy záhorácka kyslá kapusta až do Viedne. To a všeličo iné zo spomienok umelca mohli obdivovať  najmä detskí návštevníci na výstave. Napríklad hravé a tajomné diela z obdobia manierizmu, využívajúce optický klam ako Arcimboldove zrkadliace sa portréty a portrét Rudolfa II. z ovocia, obraz Hansa Holbeina Veľvyslanci, na ktorom vidieť lebku len pri pohľade zboku, Parmigianiho autoportrét v šošovke, či iluzívny priestor Samuela van Hoogstratena , ktoré Brunovského inšpirovali. Deti si mohli vyskúšať, že obraz, ktorý je otočený dolu hlavou, môže pripomínať ľudskú tvár, rôzne zrkadliace sa predmety a hry s perspektívou.

Do sveta slovenského výtvarníka Miroslava Cipára, spoluzakladateľa svetoznámeho podujatia Bienále ilustrácií Bratislava, mohli vstúpiť deti prostredníctvom výstavy Moja krajina je moja fantázia. Pri jej koncipovaní vychádzali tvorcovia z viacerých oblastí Cipárovej tvorby – z logotypov, čiastočne z jeho voľnej tvorby, ale  predovšetkým z jeho ilustrácií. V nich sa odzrkadlil jeho jedinečný rukopis, ovplyvnený ľudovým umením a secesiou, teda bohatou dekoratívnosťou. Prvky výstavy uviedli deti do štylizovanej školskej triedy jeho detstva s pieckou, kalamárom, či starou skriňou. Tento priestor bol zároveň ateliérom. Z pripravených prvkov si tiež mohli vyskladať logo. Na „Cipárových gazdovstve“ našli plno nakreslených, aj trojrozmerných  športujúcich a  tancujúcich domácich zvieratiek. Kozička s  pohyblivou hlavičkou, kuriatka schované v maľovaných vajíčkach, hojdacie sliepočky, koník, ale tiež štadión v rybej konzerve, ktorý vznikol  ako bábkové divadlo, vystrihnuté z kníh ilustrovaných M. Cipárom…

Keď sa ponoríme hlbšie do histórie, pozornosti neujde ani veľmi úspešná výstava, na ktorej Bibiana roztočila všetky kolesá. Kolesosvet bol o jednom z najvýznamnejších vynálezov ľudstva. Malí i veľkí mali možnosť uviesť do pohybu krútiace sa výtvarné objekty. V inštalácii si deti mohli vyskúšať, ako kolesá pomáhajú ľuďom od nepamäti, ale i to, ako to bez kolies jednoducho nefunguje. Mali možnosť pohrať sa v „kolesodielni a priradiť správne koleso či koliesko tam, kam patrí. „Kolesokolotoč“ vyzýval deti, aby zavesili na kolotoč všetko, čo sa točí i otáča a objavili tak, čo všetko sa dá následne do pohybu. Farebná „kolesokrajina“ bola fantazijná krajina „kolesoľudkov“, v ktorej sa vlak pohybuje po svojej kruhovej dráhe. „Kolesotvorba“ zasa predstavila umelecké diela, v ktorých umelci využili kolesá na interpretovanie svojej správy o svete. Druhá časť výstavy bola zameraná na auto. V „autokine“ deti cestovali do minulosti automobilov. Autodielňa motivovala opraviť, čo je potrebné a „ekoauto bolo výzvou, aby o ňom ľudia uvažovali ako o objekte, ktorý pomáha, ale zároveň je priateľský k prírode.

Jedna z prvých interaktívnych výstav S jedlom sa (ne)hráme vyvolala ošiaľ v radoch najmenších. Deti si zahrali na kuchynských hrncoch a panviciach ako na bicích alebo sa šmýkali po chuťových bunkách jazyka. Postupne sa im odhaľoval príbeh stolovania. Výstava poukázala na históriu výroby chleba. Na poličkách na stene boli položené jedlá typické pre európske štáty. Tvorcovia výstavy chceli ukázať, odkiaľ jedlo pochádza, aké rôzne chute môže mať a aké vzácne je pre život ľudí. Návštevníci sa mohli pozrieť do troch zrkadiel a zistiť, čo sa stane, keď budeme jesť veľa, málo a ako by to malo byť naozaj. Príbeh o chlebe poskytol priestor na vyvaľkanie vlastného cesta, z ktorého si mohli upiecť chutný peceň.

 

Ďalšie články