Slovenská hudobná moderna – avantgarda – postmoderna

Ďalší z početných koncertov rezidenčného súboru Kasární/Kulturparku Quasars Ensemble prinesie 13. októbra slovenskú hudobnú modernu, avantgardu a postmodernu z tvorby skladateľov Michala Vileca, Ota Ferenczyho, Mira Bázlika, Ivana Hrušovského a Jozefa Kolkoviča.

6033 Quasars oktober fotoHudba na Slovensku prešla počas 20. storočia zložitým vývojom. Predovšetkým ju formovalo niekoľko výrazne odlišných spoločenských zriadení, ale predovšetkým do nej silne zasiahli dve ničivé vojny. Jednotlivé skladateľské generácie sa ocitli v neustále sa meniacich kultúrnych podmienkach. Namiesto podávania si pomyselnej “štafety” sa postupne profiloval neduh medzigeneračných nedorozumení ako určitý dedičný faktor, zapríčiňujúci selektívne a nesystematické uchovávanie hodnôt slovenskej hudby. Mnohé diela, či dokonca skladatelia sa kamsi vytrácali, akoby ani nikdy neexistovali a tento trend v určitom zmysle dodnes úplne neustal.

Napriek všetkému, ale vďaka talentu a kvalitnému vzdelaniu jednotlivé skladateľské osobnosti po sebe postupne zanechávali pestrý tvorivý odkaz, ktorý nám dnes môže poskytnúť ucelený obraz o vývoji hudobnej kultúry 20. storočia na našom území dokonca aj v tak špecifickej oblasti, akou je tvorba pre komorný súbor.

Kým na začiatku 20. storočia Alexander Albrecht v Bratislave a Oldřich Hemerka v Košiciach prestovali kultúru umeleckej aj ľudskej tolerancie, sami vytvárali tvorivé zázemie so všetkými problémami, ktoré s tým súviseli. Obaja ako cudzinci prirodzene splynuli s prostredímsa tak javil konkurečný zápas pražských absolventováčikové nástroje (je zaujímavé, že aj Moyzes prepracoval takmer všetky dôleži; nasledujúce generácie utŕžili množstvo rán do oblasti svojej autonómnej kreativity, ktoré nedokázali vnútorne odpustiť a neodolali pokušeniu údery opätovať. Paradoxom ostáva fakt, že skôr či neskôr sa štýlová nekompromisná vyhranenosť otupovala natoľko, že rezignovaná moderna v 60. rokoch poškuľovala po avantgardnom kolorite, zatiaľ čo snaženia avantgardy sa od 70. rokov stávali neoklasickými či postmodernými vlnami. Pritom ani generácii postmoderny neostala ľahostajná výrazová sila štýlovo rozmanitých prúdov avantgardy. Aj preto šírka diel, ktoré po sebe jednotliví skladatelia postupne zanechávali, nie je štýlovo jednotná, zďaleka nekorešponduje adekvátnou odozvou smerom k nám – do vnútra, nehovoriac o dosiahnutej úrovni svojej medzinárodnej akceptácie.

Jedinou správou o skutočnej hodnote vzácnych artefaktov slovenskej hudby je ich vlastný notový obsah. Nezostáva  už iné, než ho správne dešifrovať a prijať ho.

 Program:

Michal Vilec – Septeto op. 36 (prvá verzia, 1969) – Allegro, Andante, Allegretto con moto, Adagio ma non troppo, Allegro non troppo e grazioso

Oto Ferenczy – Concertino per 10 stromenti (1948/1974) – Introduzione Tranquillo, Tempo giusto, Lento, Animando, Inquieto, Calmo, Tranquillo, Grave, Tempo del pricipio, Vivo agitato

Miro Bázlik – Tri kusy pre 14 nástrojov (1964) – Andante con moto, Adagio cantabile, Andante maestoso

Ivan Hrušovský – Septetino (1987) – Animato, Meno mosso, Molto allegro, Sostenuto, Allegro molto vivace

Jozef Kolkovič – Elégia (1998)

 

Quasars Ensemble

Ivan Buffa – dirigent

Úvodné slovo – prof. Ľubomír Chalupka

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.