Mimoriadna informácia: Zrušené podujatie - Divadlo Na Sídlisku: Traja vlci a prasiatko

JÁN VASILKO (SR)

JÁN VASILKO (SR)

Ján Vasilko (1979) študoval v Ateliéri súčasného obrazu prof. Rudolfa Sikoru na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. V roku 2005 sa stal víťazom prestížnej Ceny Oskára Čepana. Vo svojej tvorbe sa venuje najmä maľbe, v ktorej spája industriálne motívy, prvky priemyselného a grafického dizajnu a urbanistického projektovania, ale aj odkazy na umelecké smery ako konštruktivizmus či kubizmus.
Je najvýraznejším  a v domácom prostredí najrešpektovanejším predstaviteľom novej umeleckej generácie nastupujúcej na výtvarnú scénu v Košiciach. V jednom z rozhovorov prezradil, že nemá rád Andyho Warhola. Svojim takmer Warholovsky jednoduchým výrokom s hlbším posolstvom odmietol lesk a popularitu medzinárodnej star, ku ktorej sa mohol ľahko a lacno hlásiť, aby sa vydal ťažšou cestou hľadania vlastného sveta.

 

Historicky je Vasilko úzko prepojený s medzivojnovými ruskými av…antgardami – predovšetkým konštruktivizmom a suprematizmom, ale aj západným dadaizmom.

 

So spolužiakom Petrom Králikom založili Stranu železných, ktorá komentuje aktuálne spoločenské a politické témy a problémy. Je to tvorivo neformálna a apolitická skupina, zameriavajúca sa na utopickú, melancholickú, romantickú a tak trochu absurdnú činnosť. Ich hlavným krédom je totiž boj za ochranu práv a slobôd strojov a poľnohospodárskych mechanizmov. Najradšej zo všetkých agrárnych strojov majú kombajn, ktorý vnímajú ako živú bytosť.

 

Dedičstvo náhodného stretnutia dáždnika a šijacieho stroja na operačnom stole sa u Jána Vasilka prejavuje nielen v tematike obrazov, ale aj v ich názvoch: Pasúce sa kombajny, Zátišie s bustou kombajnu a obilným klasom, Konštruktivistická kompozícia s motorovou pílou, Konštruktivistická kanonizácia znaku VSŽ, Samovražda vysávača, Jemné vzťahy v Strane železných…

 

Hneď po ukončení štúdií sa stal patrónom geometrického jazyka maľby – post-geometrickej abstrakcie. Uprednostňuje reduktívnu reč čistých plôch a elementárnych tvarov, na rozhraní abstrakcie a figuratívnosti. Na scéne sa udomácňuje zdatný konštruktér maľby, projektant obrazovej architektúry.

Nielen preto, že na plátna projektuje vlastné imaginatívne stavby od stredovekých johanidských hradov, cez športoviská až po corbusierovské vily, ale hlavne preto, že v tomto architektúrnom rámci, v plytkom priestore inscenuje podivné stretnutia Duchampovho sušiča, francúzskeho kľúča, kríža, kombajnu, motorovej píly, hokejistu a lopaty. Remixuje scény pre pasúce sa kombajny, vysávače s labutím krkom, jednooké kamery a bagrové lyžice. Ide vlastne o „konštruktivistickú kanonizáciu“ znakov a symbolov strojovej rezolúcie.

Majestátne a povznesene sa predstavuje pochod pluhov, obilný klas, štvorhranný kľúč, znak VSŽ, hokejka, motorová píla, či odvážny kríženec: lietadlo-kombajn (Utopia). Lídrami tohto hnutia „hrdzavých“ sú aristokratický postavené hybridné totemy, ukrižovaní hrdinovia, železné idoly s kolesovými očami. Kombinatorikou uvedených prvkov vznikajú rozličné mašinoidy, osobitá „MAŠ-IKONA“ (ikona strojov) v zmysle sakrálnom, mediálnom aj počítačovom, odkazuje totiž k programom spoločnosti. Aj stroje majú právo na svojich hrdinov a svoje maliarske podobenstvá.

V roku 2006 Vasilko maľuje jedným dychom sériu šedivých malieb pod názvom Štúdie pre utopickú vežu I-X. Na obrazových poliach sa objavujú mohutné vežovité konštrukcie, vypreparované architektonické kostry. Pričom nie je celkom zrejmé, či ide o veľkolepé monumenty budúcnosti, alebo o pozostatky industriálnych vrakov včera „utopených“ vízií. Tieto kolosálne jednoaktovky veží (medzi rekonštrukciou a revoltou) sú aj autorovou poctou šedej farbe v rámci čierno-bielej duality. Ako sám uvádza považuje ju za najkrajšiu farbu na svete, lebo „je hrdá, dôstojná, nenásilná a sebavedomá… pokojne stojí v pozadí a vznešene čaká na divákov záujem“.

Od roku 2008 sa autor sústreďuje na zobrazovanie veľkých geometrických foriem na neutrálnych plochách, ktoré pripomínajú technický svet nástrojov, súčiastok a fragmentov strojov zo 60-tych rokov. Paralelne ako odpoveď na bastardizáciu sveta a zamorenia duchovného priestoru vytvára vlastný krehký svet „sociálnych skulptúr“. Vasilko sa tak stáva maliarom mestskej krajinomaľby, plánovačom ideálnych miest a aglomerácií, konfrontovaných so vznešenosťou horských kryštálov. Povoláva na plátna hybridné formy industriálnych prvkov, invalidné sochy, fiktívne múzea súčasného umenia, mestské interiéry a maliarske ateliéry. Postupne sa koncentruje na „industriálne prvoky“ – železné organizmy z technických výkresov, jednobunkovce z chemického laboratória, komprimované súbory súčiastok, vyhodené dielce divných prístrojov. Rozmnožuje roj geometrických levitujúcich úlomkov a súčiastok. Komponuje skomprimovanú chaotickú štruktúru, poetický mechanický balet. V tomto defilé rozptýlených štruktúr vytvárajú slobodné elementy niekedy kumulované kvantá, dramatické skupiny, čo vedú medzi sebou vášnivý dialóg. V posledných prácach (od roku 2012) sa dokonca objavuje hustá premávka siločiar.

Ďalšie články