Mimoriadna informácia: Zrušené podujatie - Divadlo Na Sídlisku: Traja vlci a prasiatko

Quasars Ensemble odkryl bohatstvo komornej hudby 20. storočia

Quasars Ensemble odkryl bohatstvo komornej hudby 20. storočia

Slovenská hudobná moderna, avantgarda a postmoderna a jej predstavitelia boli témou pondelňajšieho koncertu v Kasárňach/Kulturparku v podaní  ich rezidenčného súboru  Quasars Ensemble. Široký záber tvorby hudobných skladateľov 20. storočia a ich hudba, ktorá prechádzala zložitým vývojom, bol prierezom komponovania významných slovenských hudobných osobností, ktoré formovali stále meniace sa kultúrne podmienky.  Mnohé diela či komponisti sa vytrácali, ako keby nikdy neexistovali.

Vzdelávacie inštitúcie síce postavili pevné piliere vzdelávania slovenskej špičke, ale súčasne priniesli dva nezmieriteľné pohľady na kompozičné remeslo. Namiesto kvalitatívnych parametrov sa postupne presadili národné, politické, estetické či iné kritériá. Vďaka talentu a kvalitnému vzdelaniu však skladatelia po sebe zanechali pestrý tvorivý odkaz, ktorý dnes poskytuje obraz o vývoji hudobnej kultúry na Slovensku, dokonca aj v tak špecifickej oblasti, akou je tvorba pre komorný súbor.

Hudobníci z Quasars Ensemble poskytli prierez tromi hudobnými prúdmi a priniesli najväčšie klenoty tohto obdobia. „Hudba do roku 1918 bola na Slovensku o niekoľkých konkrétnych osobnostiach,  ktoré menili kultúrne prostredie vtedajšej monarchie tak, aby to ľudia dokázali vstrebať a odrážalo to európsky rozmer.  Keď vznikli školy aj na našom území, skladateľov sa začalo sypať viac. Bolo treba pomenovať  prúdy, ktoré boli ovplyvnené výraznými osobnosťami hudobného sveta a boli štýlovo jednotné a výrazné. Práve moderna charakterizuje mladých, ktorí sa súkromne učili u Alexandra Albrechta, Németha Šamorínskeho, Jána Levoslava Belu a všetkých týchto postromantikov, ale ich hudba už bola ovplyvnená džezom, impresionizmom, ešte novšími trendmi, čiže boli novátormi  – modernistami a prúd, do ktorého boli zaradení , sa nazýva hudobná moderna,“  priblížil dôležité obdobie dirigent súboru Ivan Buffa.

O 20 rokov na to prišli skutočne provokácie. V 60. rokoch sa v rámci skladieb  experimentovalo so všetkým, s novými médiami ako elektroakustická hudba, na rôznych festivaloch sa využívali prvky, ktoré klasická hudba nepoznala a to už bolo príliš aj na modernistov. Nastúpila generácia avantgardy,  ktorá neodráža všetky rôzne štýlové podprúdy. Tie dosť diferencovali jednotlivé skladateľské osobnosti , ktorých spájal iba prvok provokácie. Skladby mali svoju vysokú kvalitu.

Postmoderna bola generácia, ktorá mala problémy so všetkými predošlými skladateľmi, pretože avantgardistov urážala. Prijímala už prvky pop-music a ľahších žánrov, spájala staré s novým, vracala sa dokonca k úplne starým štýlom, využívala rôzne koláže.

„Dramaturgia koncertu zmapovala vývoj slovenskej hudby v 20. storočí tak, ako sa vyvíjala. Odkryla  zabudnuté skladby pre väčšie komorné obsadenie, ktoré sa vôbec nehrávali alebo veľmi dávno. Moderna mala komplikovaný vývoj.  Generácia, ktorá sa narodila začiatkom 20. storočia odchádzala na štúdiá do Prahy alebo Budapešti. Postupne sa vykryštalizoval konkurenčný dvojtábor.  Keď u nás v 30. rokoch silnel nacionalistický prvok, pražskí absolventi zvalcovali budapeštianskych, ktorí pochádzali väčšinou z vyšších vrstiev. Bol to aj prípad Michala Vileca. A práve zámerom tohto koncertu  bolo odkryť do ústrania zatlačených ľudí, ktorých hviezdna trojica Suchoň, Moyzes, Cikker zatlačila až do takého úzadia, že prakticky o tých menách nič nevieme,“ predstavil prvého zo štyroch skladateľov, ktorých hudba v pondelok zaznela v koncertnej sále, umelecký šéf súboru.

Vilecovo výborné klavírne Septeto , ktoré v prvej z dvoch verzii, sa pravdepodobne nikdy nehralo, otvorilo koncert. Práve toto dielo je demonštráciou prúdu budapeštianskej školy s veľkým vplyvom Bélu Bartóka a Zoltána Kodályho,  a niečo,  čo sa výrazne odlišovalo od pražskej vetvy absolventov slovenskej moderny.

Na slovenskú modernu nadviazal Oto Ferenczy, ktorý vôbec nebol študovaným hudobným skladateľom ani hudobným teoretikom, ale ako mladý sa zaskvel  Sláčikovým kvartetom, za ktoré dostal v Budapešti cenu. Následne začal písať veľké Noneto.  Skomponoval ho práve v prevratovom roku 1948. „Na tú dobu napísal mimoriadne novátorské dielo, takže po prevrate ho radšej skryl. Až v roku 1974 sa na neho znova pozrel, trochu ho poupravoval a nechal zahrať už pod názvom Concertino a práve v tejto podobe sme si ho mohli vypočuť aj na koncerte. Všetko, čo obsahuje táto skladba, bolo dôležitým medzníkom, na ktorý sa v 60. rokoch mohla napojiť slovenská avantgarda,“ uviedol I. Buffa.

Ďalšia generácia po ňom, ktorá už spoznala nové, najmä buržoázne vplyvy západnej Európy, čiže extravagantnú hudbu z Berlína a Paríža, ktorá bola veľmi dráždivá, a samozrejme nie príliš vhodná pre masy, bola veľmi silná generácia desiatok skladateľov. Nových trendov sa nezľakli a komponovali množstvo veľmi zaujímavých skladieb. Jednou z nich sú Tri kusy pre 14 nástrojov  od Mira Bázlika. V pondelok zaznela presne po 50 rokoch od premiéry. Dokumentuje práve vplyv, ktorý vtedy pôsobil už na pomaličky unavenú modernu, ktorá na svetových pódiách bola skôr zdrojom jemných  posmeškov než akceptácie.

Štvrté dielo z 80. rokov Septetino od Ivana Hrušovského ukončilo prezentáciu tvorby slovenských hudobníkov 20. storočia. Hrušovský tiež patril ku generácii avantgardy a bol autorom mnohých významných avantgardných diel. Pod vplyvom perzekúcií a nie príliš kreatívneho umeleckého prostredia patril k tým, ktorí sa napokon stále viac a viac podvolili tlaku a svoju invenciu a kreativitu venovali kompromisnému štýlu, ale predsa len stále veľmi kvalitnej hudbe.

Význam a zámer koncertu najlepšie vystihujú slová umeleckého vedúceho súboru Quasars Ensemble: „Kolekcia hudobných diel od štvorice autorov skladieb, ktoré malo možnosť vypočuť si vnímavé publikum na jednom koncerte, dokumentuje talenty, štýlové prúdy aj so špecifickým slovenským naturelom, možno odvážnymi momentmi, aj kompromismi. Tak, ako to v skutočnosti bolo. Vykresľuje obdobie od Vilecovho, resp. Ferenczyho mladíckeho štýlu  cez avantgardu až po rezignované, ale stále krásne a hodnotné bohatstvo komornej hudby, ktorým sa môžeme pýšiť a nemáme sa za čo hanbiť.“

Text: Kveta Podhorská

Foto: Jaroslav Ľaš

[nggallery id=186]

 

Ďalšie články