Rezidenčný súbor Kasární/Kulturparku Quasars Ensemble prinesie v deň 70. narodenín hudobného skladateľa Jozefa Podprockého rozsiahly prierez jeho komornou tvorbou. V koncertnej sále budú 10. júna o 19. hodine znieť závažné Sempre solo op. 5 pre sólovú flautu, pochádzajúce ešte z roku 1966, ansámblové kompozície ako Rozmarné interlúdium op. 56, či najnovšie Sláčikové kvarteto č. 6 v premiére. V tomto médiu sa táto hudobná osobnosť napokon identifikovala a získala v ňom najväčšie uznanie. Samozrejme nebudú chýbať gratulácie jubilantovi, ktorý mál fatálny vplyv na hudobný rozvoj Košíc.
Dejiny slovenskej hudobnej kultúry formovalo niekoľko kľúčových skladateľských osobností, ktoré profesionalizovali hudobné inštitúcie a vychovali viacero silných skladateľských generácií.
K tým najdôležitejším nesporne patrí aj skladateľ, dlhoročný pedagóg kompozície a teoretických predmetov na košickom Konzervatóriu (1969-2013), riaditeľ Štátnej filharmónie Košice (1986-1988), ale najmä skromný, pokorný a vzácny umelec – Jozef Podprocký.
Ako remeselne podkutý skladateľ sa po štúdiách na bratislavskej VŠMU vrátil späť na východ, aby tomuto regiónu vštepil úctu k vlastnej historickej hudbe, pedagogickou prácou zosobnil to, čomu dnes hovoríme “košická kompozičná škola”. Svojimi smelými kompozíciami, ako aj progresívnymi dramaturgickými koncepciami zasa výrazne formoval hudobný vkus publika v Košiciach.
Z jeho vedomostí, ako aj z jeho morálnej podpory však ťažilo aj množstvo školiacich sa interpretov, ako aj profesionálnych umelcov, vrátane hudobníkov súboru Quasars Ensemble. Je osobnosťou, bez ktorej by neboli Košice tým mestom, akým sú. Vďaka nemu nadobudli rešpekt. Podprockého pedagogická práca však presiahla hranice mesta a z jeho odchovancov sú dnes medzinárodne etablovaní hudobníci – Peter Breiner, Iris Szeghy, Norbert Bodnár, Alexander Mihalič, Jana Kmiťová, Ivan Buffa, Peter Duchnický a i.
Podprocký vo svojej doterajšej tvorbe vychádzal predovšetkým z domácich inšpirácií, ktoré sa prejavovali jednak osvojením si kompozičných tradícií slovenskej kompozičnej školy, jednak snahou o nastolenie nového tvorivého prístupu k folklórnemu materiálu. Tieto kompozičné východiská neskôr podrobil transformácii bartókovskými technológiami a racionálnymi princípmi druhej viedenskej školy.
Nezanedbateľnú, ba čoraz väčšmi sa prejavujúcu líniu v Podprockého tvorbe predstavuje istý lokálpatriotizmus. Nadväzovanie na východoslovenské folklórne zdroje a domáce hudobné tradície sa prejavuje nielen v úpravách ľudovej hudby a rekonštrukciách východoslovenskej historickej hudby, ale postupne sa stáva stálou súčasťou jeho hudobného jazyka.
Pútavou exkurziou do pestrého kompozičného sveta skladateľa, ktorého diela pre akordeón siahajú od rekonštruovanej hudby 17. storočia až po najsúčasnejšie trendy, je album Works for accordion.
Hudobná cesta
Jozef Podprocký (1944) sa narodil v spišskej baníckej obci Žakarovce v rodine súkromne hospodáriaceho roľníka a baníka. Jeho matka krásne spievala a bola spievajúca kantorka v kostole. Otec hrával na harmonike (heligónke) a obaja mali vzťah k ľudovým piesňam. V rodine sa u detí už od útleho veku prejavoval záujem o hudbu. Jozef sa už ako 5-ročný zoznamuje s klaviatúrou kostolného organu a o dva roky už chodí na súkromné hodiny klavíru k organistovi Matejovi Forišovi. Po roku z dediny odchádza a na jeho miesto nastúpila čerstvá absolventka bratislavského konzervatória Priska Dávidová, u ktorej pokračuje nielen v hre na klavíri, ale hlavne v základoch z hudobnej náuky. Netrvalo to však dlho. V štúdiu však nepoľavuje a dokonca sa ujal aj funkcie organistu. Do tohto obdobia spadajú aj jeho prvé kompozičné pokusy.
Po ukončení základnej školy v Žakarovciach pokračoval v štúdiu na Jedenásťročnej strednej škole v neďalekej Gelnici, kde súčasne navštevoval Hudobnú školu a naďalej sa venoval aj štúdiu hudby. Tu sa ho ujali učiteľky Nataša Kiellarová a Mária Kočuteková, u ktorých ďalej napredoval v hre na klavíri i v hudobnej teórii. Po maturite bol prijatý na Konzervatórium v Košiciach., kde študoval klavírnu hru u Ireny Koreňovej a skladbu u Juraja Hatríka. Pod jeho vedením tu získal dobré základy v hudobnej skladbe, širší hudobný rozhľad a vytvoril aj niekoľko svojich prvých kompozícii. V roku 1965 maturitou ukončil štúdium skladby „Sonátou in C pre klavír, op.4“. V tom istom roku bol na základe úspešných prijímacích skúšok prijatý na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, kde pokračoval v štúdiu skladby najprv v kompozičnej triede profesora Jána Cikkera a po dvoch rokoch v triede profesora Alexandra Moyzesa, u ktorého aj absolvoval v roku 1970 „Concertinom pre husle a komorný sláčikový orchester, op.11“.
Na košickom Konzervatóriu dodnes pôsobí ako profesor skladby a hudobno-teoretických predmetov. Dva roky bol riaditeľom Štátnej filharmónie v Košiciach. Popri tvorbe orchestrálnych, koncertných, komorných a inštruktívnych skladieb sa vo svojej kompozičnej činnosti venuje aj vokálno-inštrumentálnej i zborovej tvorbe.
Celý rad jeho skladieb inšpirovali poprední východoslovenskí, ale aj iní interpreti: Košické kvarteto, dirigent Bystrík Režucha, organista Ivan Sokol, akordeonisti Vladimír Čuchran a Peter Katina, Quasars Ensemble a iní. Podprocký má osobitý vzťah k hudbe minulých dôb. K jeho veľkým zásluhám patrí oživovanie skladieb alebo diel skladateľov najmä z východoslovenského regiónu.
