Kronika života politického väzňa č. 2A-424. Pod týmto názvom vychádza v týchto dňoch slovenský preklad knihy Levka Dohoviča, ktorého Košičania poznajú predovšetkým ako významného predstaviteľa ukrajinskej národnostnej menšiny na Slovensku a dlhoročného umeleckého vedúceho a dirigenta Ukrajinského národného zboru Karpaty, ktorý v meste pôsobí už takmer tri desiatky rokov.

Ako bývalý väzeň bol nežiadúci

Vydavateľom knihy spomienok Levka Dohoviča je Zväz skautov PLAST ukrajinsko-rusínskej národnosti na Slovensku v spolupráci s prešovským vydavateľstvom Nitech. V ukrajinčine vyšla v roku 2013 s podporou Úradu vlády SR z programu „Kultúra národnostných menšín 2013“. Slovenské aj ukrajinské vydanie autor slávnostne predstaví v Kasárňach/Kulturparku v sobotu, 29. novembra o 16:00.

Prezentácia knihy je súčasťou projektu Košický dirigent z gulagu – kronika života, ktorý bol podporený z grantovej schémy neziskovej organizácie K13 – Košické kultúrne centrá.

„Cieľom projektu bol preklad publikácie ‚Kronika života politického väzňa č. 2A 424‘ z ukrajinského do slovenského jazyka a jej prezentácia širokej verejnosti, spojená s literárno-dokumentárnym večerom, výstavou fotografií a sériou besied o nebezpečnosti totalitných režimov. Prezentácia sa uskutoční pri príležitosti 25. výročia Nežnej revolúcie,“ hovorí koordinátorka projektu Helena Dohovičová.

Podľa Levka Dohoviča by bolo veľkým hriechom pred Bohom, aj pred ľuďmi, keby neporozprával o niekoľkých zaujímavých chvíľach z priebehu jeho vyšetrovania a pobytu v stalinských rekreačných zariadeniach.

„Napriek tomu, že som za tých niekoľko desiatok rokov môjho búrlivého života už trochu pozabúdal na niektoré detaily, pokúsil som sa v knihe čitateľom priblížiť to, čo sa do dnešného dňa uchovalo v poznámkach zašitých v mojom väzenskom úbore a v mojej pamäti,“ hovorí autor, ktorého vo veku necelých pätnástich rokov odsúdili v roku 1950 v Užhorode za politické trestné činy a v rôznych väzniciach a táboroch vtedajšieho Sovietskeho zväzu strávil napokon takmer sedem rokov.

V roku 1957 sa mu podarilo dostať do vtedajšieho Československa, kde postupne pôsobil v Prahe, v Prešove a od roku 1973 v Košiciach. Represáliám sa nevyhol ani v bývalom režime. Bol pod neustálym dozorom Štátnej bezpečnosti. V roku 1971  vedenie Ústredného výboru KZUP ho z politických dôvodov zo dňa na deň prepustilo z práce. V rozhodnutí o jeho prepustení napísali:

„…ideologicky negatívne pôsobil na mládež a vychovával ju v nacionalistickom duchu.“

Tri mesiace bol bez práce. Absolvoval kuričský kurz, ale v Prešove nemohol z politických dôvodov pracovať ani ako kurič.  Rovnako z politických dôvodov ho v roku 1971, po úspešnom absolvovaní štátnej záverečnej skúšky z dejepisu a pred poslednou štátnou záverečnou skúškou z ukrajinského jazyka a literatúry, vylúčili z Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. S pomocou vysokoškolských pedagógov Karlovej univerzity v Prahe, prof. Mikuláša Zatovkaňuka a Genika Berezovského, dokončil štúdiá v roku 1974 na Karlovej univerzite. Jeho diplomová práca z ukrajinského jazyka bola pri obhajobe uznaná ako dizertačná doktorská práca. Hoci nikdy nebol členom komunistickej strany, práve vedúci predstavitelia strany mu nedali odporúčanie a povolenie ukončiť aj doktorandské štúdium a obhájiť vedeckú hodnosť doktora filozofických vied.

Súčasťou prezentácie knihy bude aj premietanie dokumentárneho filmu Ľuby Koľovej Dirigent z gulagu, ktorý vznikol v košickom štúdiu RTVS.

„Revolta voči zriadeniu ho stála nielen slobodu, ale takmer aj život. Rozsudok smrti mu zmenili iba preto, lebo ešte nebol plnoletý. Sedem rokov v gulagoch ho však paradoxne priviedlo k hudbe a dirigovaniu, ktoré ho sprevádzajú dodnes,“ hovorí o košickom dirigentovi z gulagu Ľ. Koľová.

V rámci projektu Košický dirigent z gulagu – kronika života bude 3. decembra aj beseda s autorom Levkom Dohovičom vo Verejnej knižnici Jána Bocatia v Košiciach.

Levko Dohovič sa narodil 29. septembra 1935 v Užhorode v rodine gréckokatolíckeho farára. Po uväznení v roku 1950 bol niekoľkonásobne odsúdený na dlhodobé väzenie. Ako politický väzeň strávil v gulagoch šesť a pol roka. Práve medzi politickými väzňami, z ktorých drvivú väčšinu v sovietskych táboroch tvorili Ukrajinci, našiel svoju celoživotnú „lásku“ – zborový spev.

Keď sa v roku 1957 po prepustení spolu s mamou a dvoma staršími sestrami takmer ilegálne dostal do Československa za otcom (ten utiekol pred sovietskym režimom ešte v novembri roku 1944, o dva roky neskôr ho nasledovala aj staršia sestra) začal sa aktívne venovať práci zbormajstra a pôsobiť na poli predovšetkým ukrajinskej kultúry. Pomáhal pri obnovení Ukrajinského speváckeho zboru mesta Prahy, pôsobil aj v Karlových Varoch a Ústí nad Labem. V roku 1963 nastúpil do Poddukelského ukrajinského ľudového súboru, ktorý pôsobil pri Ukrajinskom národnom divadle v Prešove. Od roku 1965 bol vedúcim Ukrajinského klubu v Prešove, pri ktorom založil zo študentov ukrajinských tried stredných škôl v Prešove úspešný a známy súbor Vesna. V časoch normalizácie v roku 1971 ho komunistické vedenie vtedajšieho Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich prepustilo zo zamestnania a zakázalo mu pôsobenie v kultúre. Musel sa zamestnať ako brigádnik.

K práci zbormajstra sa vrátil v roku 1979, kedy stál pri zrode slovenského dievčenského zboru Máj zo študentiek košických stredných škôl. K práci v oblasti ukrajinskej kultúry mu dovolili vrátiť sa až v roku 1985, kedy v Košiciach založil ukrajinský zbor Karpaty, ktorý vedie už takmer tri desiatky rokov ako umelecký vedúci a dirigent. Po roku 1989 stál pri obnovení činnosti ukrajinskej mládežníckej skautskej organizácie „PLAST“ na Slovensku, ktorej predsedom je od jej založenia v roku 1991. V rokoch 1998–2005 bol prezidentom Európskeho kongresu Ukrajincov.