Významný slovenský sochár Štefan Papčo, zaoberajúci sa tematikou horolezectva a hôr, ruský maliar Viktor Pivovarov a mladý slovenský sochár Ján Zelinka, ktorý sa venuje krehkej forme, to sú tri mená umelcov, ktorí budú od 11. decembra 2014 do 1. februára 2015 v Kunsthalle/Hale umenia vystavovať svoje diela. Prezentácia ich tvorby sa začne vo štvrtok vernisážou o 18. hodine. V priestoroch haly si môžu návštevníci pozrieť aj site-specific svetelnú inštaláciu Event of Space českého umelca Pavla Korbičku.
ŠTEFAN PAPČO – MOHUTNOSTI
Výstavný projekt Mohutnosti, mladého etablovaného slovenského sochára Štefana Papča (1983), predstavuje aktuálnu podobu autorovej práce, spájajúcej nadšenie pre horolezectvo a sochárstvo so snahou skúmať vzťah človeka k špecifickému priestoru.
„Štefan Papčo sa dlhodobo venuje horolezectvu, ktorého emotívne pôsobenie, objemové a názvoslovné prvky i idey reflektuje a prenáša prostredníctvom sochárskeho jazyka do objektov, inštalácií alebo ich názvov. Jeho tvorbu by sme na základe toho mohli rozdeliť do dvoch formálnych rovín. Vo figurálnej nájdeme bivakujúcich horolezcov (téma „Bivak“, Šmíďák a. i.). Sú to z dreva vyrezávané ľudské figúry, ktoré stvárňujú horolezcov v rôznych situáciách. Druhú skupinu tvoria abstraktné objekty, drevené a silikónové inštalácie, konštrukcie a objekty, odkazujúce do priestoru hôr a ľudskej mnohoročnej interakcie v nich. Pracuje tu s horolezeckými trasami a pomenovaniami prvých výstupov na dovtedy ešte nezdolané hory. Trasy pohybu človeka pôsobia ako schémy a značky jednotlivých skalných útvarov (napr. pilier, komín, špára, platňa, previs) tomu vytvárajú vlastný výtvarný jazyk. Rovnako tak reaguje na poetiku, tvorenú sochársky znejúcimi názvami „prvovýstupov“ ako napr.: Cez červenú strechu, Pravým okrajom obrovského kúta, Ružové plamene, Centrálny kút. Symbolické spojenie vzniknutých máp a znakov používa ako podklad pre vznik jednotlivých modelov jeho tzv. mentálnej architektúry,“ uviedol kurátor Michal Štofa.
Inštalácia Mohutnosti ďalej rozvíja tému mentálnej architektúry, kde pomocou viacerých, rovnako vysokých, no rôzne rozľahlých modelov s procesuálnymi a materiálovými vstupmi pomocou silikónu, betónu, farby, sadry a pod., nabáda diváka k pohybu medzi alebo nad objemami, ktoré odkazujú na priestor hôr, prenesený do uzavretého atypického interiéru.
„Dielo, pozostávajúca z abstraktných objektov, priamo spätých s atmosférou pravdy prostredníctvom reálneho zážitku a dotyku s priestorom, má snahu vytvoriť novú formu objavovania, poznávania a precítenia priestoru na viacerých úrovniach. Od fyzického až po neuchopiteľný a čisto duchovný,“ hovorí o svojom diele autor.
Štefan Papčo študoval na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení v ateliéri Socha a priestor u prof. Jozefa Jankoviča. Počas štúdia absolvoval semestrálnu stáž na Faculdade de Belles Artes v portugalskom Porte a na Facultat de Belles Arts v Barcelone. Jeden z výrazných počinov vytvoril v roku 2008, kedy umiestnil drevenú sochu horolezca v spacom vaku do steny Lomnického štítu, neskôr aj do nórskeho Jøssingfjordu. Stvárňuje človeka počas núdzovej situácie v stene, ktorý je nútený chrániť sa pred vplyvom počasia. Socha s názvom Bivak bola počas dlhého obdobia snímaná IP kamerou a živý prenos bolo možné sledovať na rôznych webových stránkach alebo vybraných verejných miestach. Divák je donútený sa spýtať sám seba, či by obstál v podobných podmienkach, či je vo svojom živote rovnako vytrvalý a rovnako pokorný ako osamelá figúra uprostred divočiny.
Zaujímavé je aj jeho dielo Poklad na Plitvickom jazere, ktoré je „topografickým“ modelom. Reliéf krajiny vytvoril z použitých lezeckých lán a rozbitého skla. Preslávil sa aj sochou Hľadač pokladov. Je to figurálny portrét českého sólového horolezca Miroslava Šmída, ktorý zahynul pri jednom z výstupov. Zobrazuje muža, ktorý dosiahol vrchol hory.
JÁN ZELINKA – RE – FORMA
Ján Zelinka (1978) sa vo svojej práci venuje skúmaniu pojmu socha/sochárstvo/objekt, respektíve reaguje na súčasné ponímanie tohto žánru a jeho vývoj v ostatných dvoch desaťročiach. Jeho organické formy ľudských figúr akoby vyvretých zo zeme a naopak, na pohľad hladké tvary rôznych živočíchov (hmyzu, hlodavcov, cicavcov) olovom, betónom či sadrou odliate alebo zaliate, relativizujú poznané sochárske princípy zobrazenia, zachytenia, znázornenia, interpretácie objektu jeho „zamrazením“ v poslednom štádiu pred úplnou stratou jeho pôvodnej formy.
„Výstavný projekt RE – FORMA predstavuje najnovšie diela Jána Zelinku. Doposiaľ prevažujúcu techniku zalievania neživej formy života olovom ako sarkofágu prekrýva a kopíruje pôvodné tvary objektu, no zároveň ich spája, zjednodušuje a dopĺňa o odlievanie do pôvodnej, dnes už neživej formy života. Jeho objekty tak nie sú obrazmi živých bytostí, ale sú obrazmi samých seba vo svojej neživej forme. Ich posunutím do polohy poľovníckej trofeje, exponátu z prírodopisného múzea alebo komornej plastiky znásobuje pôsobenie jeho záujmu o nastoľovanie otázok o úlohe človeka v prírodnom cykle alebo vzťahu človeka a prírody,“ priblížil výstavný projekt kurátor Michal Štofa.
Sochár Ján Zelinka je absolventom Fakulty umení košickej Technickej univerzity, Ateliéru 3D slobodnej kreativity u prof. Juraja Bartusza a Ateliéru voľného výtvarného umenia. Žije a tvorí v Medziankach a v Prešove. Už počas štúdia sa sústredil skoro výlučne na klasickú sochu v zmysle jej tradičnej formálnej výstavby, ale hlavne v konfrontácii so situáciou v súčasnom umení, kde sa u nás od začiatku 90. rokov začala na úkor sochy presadzovať objektová inštalácia. Tvoril veľkorysé realizácie s využitím nezvyklého materiálu, ako je napr. rašelina, popol či betón. Rúca tradičné sochárske postupy, napr. pri tzv. hmatových sochách vytvára priamo do hliny negatívy budúcich sôch bez priebežnej kontroly zrakom. Časť jeho tvorby predstavujú kresby, zhotovené netradičnými výtvarnými technikami – červenou kapustou, hrdzou či dymom a plastiky.Jednu z prvých plastík Dolly vymodeloval zo stuženej tmavej rašeliny podľa kresťanského ikonografického motívu Piety. Ňou vyjadruje úzku súvislosť človeka s prírodou. Neskôr vytvoril cyklus Hľadám podstatu. Z neho najväčšia plastika kravy je odliata z bielej tekutej sadry a zošívanej zvieracej kože. Podobne vyhotovil ďalšie plastiky zvierat zajaca, bažanta, kunu, veveričku, ježka či kapra.
VIKTOR PIVOVAROV – De Profundis
Viktor Pivovarov (1937) patrí k popredným ruským umelcom súčasnosti. Bol súčasťou non-konformného ruského a sovietskeho umenia a spolu s Iľjom Kabakovom, Erikom Bulatovom, Komar- Melamidom a Ivanom Čujkovom je považovaný za kľúčového člena moskovského konceptualizmu od 60. rokov minulého storočia. V priebehu rokov si vytvoril osobitý figuratívny jazyk, ktorý reflektuje absurdnosť každodenného života vo vtedajšom Sovietskom zväze, soc-pop, interpretáciu tradičnej maľby, lekciu grafického dizajnu, knižnej ilustrácie, kombináciu textu a obrazu a pod. Hoci autor už od roku 1982 žije v Prahe, v jeho tvorbe sa stále ozývajú ruské reálie a „kultúra azbuky“.
„Košická výstava prináša vyše 60 diel autora – tri ucelené maliarske cykly a dva albumy kresieb. Ide zároveň o prvú individuálnu výstavu maliara na Slovensku vôbec. V nosných sériách Pivovarov prináša maliarsku skratku a hranatú štylizáciu figúr, iróniu a interpretáciu klasiky aj avantgardy, post-malevičovskú rétoriku, aj poetiku (Eidos s atribútmi, 2008; Kruhy, 2007-09). Sprevádza ho čarovný atlas fantazijných živočíchov a rastlín (Eidetické krajiny, 2008) a intímny album komorných kresieb pre Milenu S. (Milena a duchovia, 2009). Kolekciu dopĺňa starší poetický album Melancholici (1986-87), kde je vykreslené putovanie jeho emocionálnou krajinou s vlastným slovníkom príbehov a vecí (dom a stôl, zelený plot, interiér, zajac v izbe, hlava – maska a pod.). Pivovarova tvorba nesie v sebe aj silný existenciálny náboj, hľadanie podstaty ideí a tvarov, kde „Rozum a srdce“ (emblematický obraz výstavy) zápasia o svoje duchovné naplnenie,“ predstavil prezentované diela kurátor Vladimír Beskid.
Okrem maľby sa Pivovarov venuje aj literatúre a je tiež ilustrátorom desiatok detských kníh. V roku 1999 sa stal laureátom Ceny Revolver Revue. Zúčastnil sa na rade samostatných i kolektívnych výstav po celom svete. Študoval na strednej umeleckej škole. Krátko po smrti Stalina mu dovolili vystaviť na chodbách školy svoje práce. Keďže ich nemal ako zavesiť, odstránil niekoľko Stalinových obrazov, zahodil ich za skriňu a zarámoval svoje. Po ukončení školy sa prihlásil na moskovskú Akadémiu výtvarných umení, ale kvôli jeho náklonnosti k modernizmu ho neprijali, a tak začal študovať na fakulte ilustrátorského moskovského Polygrafického inštitútu.
