Na prízemí budovy Bravo v Kasárňach/Kulturparku vyrastie les, do ktorého návštevníkov pozýva Medzinárodný dom umenia pre deti Bibiana. Výstava s názvom V modrobielom lese, ktorá potrvá od 16. marca do 23. apríla, tematicky čerpá z tradičnej modrotlače, predstavuje svet a jej poetickú grafiku vo forme herne – tajomného lesa, kde sa deti zoznámia s históriou i technológiou tohto remesla. Jej cieľom je nielen priblížiť krásu a poetiku modrotlače, na Slovensku tradičnej obľúbenej textilnej techniky, ale aj podporiť jej oživenie.
Techniku modrotlače, blízku batike, spoznali na svojich ďalekých cestách holandskí obchodníci, od ktorých sa ju naučili nemeckí tlačiari a prostredníctvom nich sa modrotlač dostala aj k nám. Modrotlačové metráže boli dlhé obdobie cenené v šľachtických i meštianskych odevoch a ich ústup spôsobil až rozvoj textilného priemyslu, ktorý v 2. polovici 19. storočia, vďaka vynálezu žakárových krosien, priniesol zlacnenie vzorovaných tkanín. Modrotlač sa tak presunula do ľudového šatníka a stala sa trvalou súčasťou našich krojov.
Modrotlač nie je len textília s drobným kvetinovým vzorom, predstavuje nám očarujúce poľovnícke námety, zimné krajinky i výjavy galantných dvojíc. Z modrotlače sa šili krojové súčasti i bytový textil a zo zvyškov sa vyrábali hračky.
Na tlačenie starších, väčších vzorov sa používali drevené (hruškové, orechové, javorové či čerešňové) formy. Drobnejšie, novšie vzory, tlačili formami s vbíjanými drôtikmi a plieškami, ktoré boli pre svoju trvanlivosť vhodnejšie aj na neskoršiu strojovú tlač.
Naše najstaršie zachované modrotlače pochádzajú z Kremnice (1783) a Dobšinej (1784). Časom sa okrem modro-bielej verzie, pomocou rôznych rezerv, vyrábali aj modrotlače so žltým, tyrkysovým, oranžovým či bledomodrým vzorom.
Modrotlačiarenské dielne boli všade tam, kde sa tkalo plátno a pretrvali v nezmenenej podobe až do 40. rokov 20. storočia. Po 2. svetovej vojne došlo k ich úbytku a po roku 2010 zanikla aj posledná dielňa majstra Trnku, o ktorej znovuzrodenie sa usiluje jej dedič.
Motívy, použité pri koncipovaní jednotlivých prvkov, vychádzajú z pôvodných dezénov tradičných metráží, pričom sú prispôsobené zvolenej téme. Autori výstavy sa inšpirovali zariadením dielne, ktoré transformovali na kresliarsky pás, pečiatky, kaďu s kypou… Oslovila ich najmä poetika jesenných, poľovníctvom inšpirovaných motívov, preto ju skoncipovali ako náučnú prechádzku lesom, v ktorom deti nájdu prvky na zábavu i poučenie.
Keď sa rozhliadnu, uvidia vŕšok so zvláštnymi stupienkami. Keď naň vylezú, ukáže sa im bludisko s guľôčkou, ktorá hľadá cestu von z obrovského kvetu. Môžu si nakresliť mapu, ktorá ich povedie kľukatými cestami okolo bielo-modrého vodopádu, tajomnej posuvnej skladačky i svietiacej dosky s ornamentmi. Vstúpiť môžu do hlbokého tmavého lesa, kde ich prekvapí diviak, líška, jeleň a aj dve optimistické obludy.
Všetky kresby kvetov i zvierat sú zo vzorkovníka majstrov tlačiarov, ktorí u nás vyrábali modrotlačové látky. Z nich sa šili šaty, obrusy, návliečky na periny a zo zvyškov aj hračky. Všetky časti výstavy majú svoj predobraz v skutočných strojoch a zariadeniach, ktoré sa nachádzali v dielňach tlačiarov.
Lezecká stena je vlastne obria raznica – pečiatka, ktorou sa nanášala gumovitá hmota – pap na biele plátno, a tá po vypraní vytvorila biely vzor. Malý „vodopád“ pripomína kaďu, v ktorej bola indigová farba – kypa, ktorou sa plátno farbilo na modro. Veľké „vlny“ vznikli napodobením „rebríka“, na ktorom sa po vypratí sušilo zafarbené plátno. O tom, že modrotlač nebola len kvetinová látka, presvedčia motívy zvieratiek i poľovníkov, veľkých kvetín i stromov, vtáčikov i domčekov…
V tmavomodrom lese žije dobromyseľný diviak, na ktorého chrbte sa deti môžu usalašiť, porozhliadať sa naokolo a nájsť ďalších lesných obyvateľov. Pohojdajú ich jeleň i líška a v tmavomodrej tme zasvieti na cestu skupina sov. A keď sa budú chcieť schovať, zhltnú ich priateľské obludy. Na výstave sa určite nestratia, ale dobre zabavia.
